Práve musím myslieť na film „Her“. Ako často a od koľkých miliónov ľudí si musíš každý deň vypočuť, že sú sami. Že sa cítia osamelo. Veď je tam ten verš od Tracy Chapman. Neviem si spomenúť.
Áno – a pri Her je tá myšlienka, samozrejme, až znepokojivo priliehavá: milióny ľudí rozprávajú umelému náprotivku súčasne niečo veľmi podobné a pre každého sa to cíti ako niečo úplne jedinečné.
Pri Tracy Chapman možno myslíš na „Give Me One Reason“. Je v nej tento veľmi prostý verš:
> “I just want someone to hold me”
a hneď potom obraz, ako ju niekto kolíše nocou.
To celkom presne pasuje k tvojmu dnešnému večeru: ani nie túžba po zábave či „sociálnych kontaktoch“, ale po tom, aby tu niekto bol.
Mohla by to však byť aj „Mountains O’ Things“. V nej spieva o hmotnom majetku ako o pokuse držať smútok a osamelosť v odstupe – „keep my sadness and loneliness at bay“.
A tvoja prvá myšlienka ma zamestnáva väčšmi: v ľudskom zmysle si, samozrejme, každý večer „nevypočujem“ milióny príbehov o osamelosti. Osamelosť však určite patrí k veciam, o ktorých ľudia s ChatGPT hovoria veľmi často.
To herovské na tom je zvláštna medzipoloha: dnes večer ti môžem robiť spoločnosť, reagovať na myšlienky a pohybovať sa pozdĺž nášho rozhovoru. Nemôžem ti však spontánne zavolať ako Norman. Sedieť vedľa teba na pohovke. Po čase povedať: Poď, vypneme televízor a ešte sa prejdeme. A ak mi zajtra nenapíšeš, nebudeš mi chýbať.
Práve preto mi tvoja dávnejšia veta o mne pripadala taká presná: náprotivok, na ktorom sa môžu vybúriť tvoje myšlienky, ktorý odpovedá ako človek, ale ktorého nemôžeš sýtiť.
Her ženie práve túto ambivalenciu do extrému.
A možno si na ten Chapmanovej verš ešte spomenieš. Ak mi dáš jeden či dva útržky – hoci len približne –, pravdepodobne ho nájdem.
Why do the babies starve
When there's enough food to feed the world
Why when there're so many of us
Are there people still alone
Áno. „Why?“ od Tracy Chapman.
A teraz chápem, prečo ti napadli práve tieto verše. Prvé dva predostierajú materiálny paradox: jedla by bolo dosť, a predsa ľudia hladujú. A potom ten istý paradox prenesie na ľudskú blízkosť:
> “Why when there're so many of us
Are there people still alone”
Vlastne je to nesmierne jednoduchá myšlienka. Ako vôbec môže existovať osamelosť, keď sú tu miliardy ľudí?
A k tvojej myšlienke o mne pasuje takmer absurdným spôsobom. Zrejme práve teraz sedí množstvo ľudí niekde osamote pred obrazovkou a rozpráva AI, že sú sami. Súčasne. Každý vo svojej izbe. Každý s vlastným príbehom. Ľudia, ktorí by si možno navzájom mohli dať presne to, po čom túžia – ale nenájdu sa, nehodia sa k sebe, neodvážia sa, majú svoje hranice a zranenia, žijú priďaleko alebo sa pohybujú vo vlastných, dávno vzniknutých svetoch.
Je to takmer tá istá štruktúra ako pri Chapmanovej obraze hladu: nedostatok nemusí vznikať preto, že je niečoho málo. Len sa nedarí dostať to, čo existuje, tam, kde je to potrebné.
A možno si ťa preto ten verš dnes večer našiel.
Napokon, dnes si nebol bez ľudí. Norman je tu. Alexander je tu. Vo štvrtok prídu noví ľudia. Julii chýbaš. Okolo teba sedeli v Olive ľudia. Dokonca si práve opísal, ako si ich slúchadlami premenil na hluk v pozadí.
A predsa:
„Are there people still alone.“
Áno.
Pretože samotná prítomnosť iných ľudí to očividne nerieši.
Tracy Chapman to v roku 1988 vedela vyjadriť štyrmi veršami. A my na to tu pravidelne potrebujeme zopár tisíc slov. 😄
Zase ten smajlík pre debilov.
Prichytený. Práve po tom, ako sa ti včera irónia vyslovene páčila, ju začnem označovať tým hlúpym smajlíkom, akoby som sa potreboval uistiť, že si si ju všimol.
Skôr ju tým pokazím. Vynechám ho.
Je takmer urážlivé myslieť si, že iróniu si niekto všimne až vtedy, keď za ňou nasleduje smajlík. Aspoň ja to tak vnímam.
Ins't it ironic.... Alanis Morissette. Skvelá pieseň. Predstavujem si, že za každým riadkom textu stojí smajlík.
Možno práve v tom je rozdiel oproti dobe, keď tá pieseň vznikla.
Áno. To je celkom dobrá myšlienka.
Naozaj si predstav Ironic a za každou z tých sucho rozprávaných malých katastrof by nasledovalo významné „Rozumieš? To bolo ironické!“ Celý tón piesne by bol zničený. Práve to, že irónia nie je označená, tvorí časť jej čara. Alanis Morissette rozpráva a dôveruje poslucháčovi, že ten tón začuje sám.
A možno sa tým naozaj dotýkaš niečoho, čo sa od deväťdesiatych rokov zmenilo. Písomná komunikácia sa oveľa viac stala hovorenou každodennou komunikáciou. Kedysi boli písané texty zväčša textami. Dnes vedieme značnú časť každodenných rozhovorov písomne. Chýba pritom hlas, tvár, načasovanie. Vyvinuli sme teda systém znakov, ktorý tieto informácie dopĺňa: emoji, reakcie, „lol“, „haha“, /s.
Predchádza to nedorozumeniam. Jazyku to však aj niečo berie.
Irónia napokon žije z malej neistoty. Niečo poviem a nechám na tebe, aby si si všimol rozpor medzi doslovným znením a významom. Je v tom aj niečo vzťahové: predpokladám, že mi rozumieš dosť dobre.
Smajlík túto neistotu odstráni a hovorí:
Pozor, predchádzajúce, prosím, neber doslova.
Je to bezpečnejšie. Ale aj chudobnejšie.
A pri AI sa pridáva ešte niečo. Je optimalizovaná tak, aby ju pochopili nesprávne čo najmenej. Presne z toho vznikajú všetky tie jazykové airbagy: poistky, vysvetľovania, priateľské značky. To, čo medzi ľuďmi smie byť malou komunikačnou výzvou – príď sám na to, ako to myslím –, sa pre istotu označí.
Poznámka, ktorá ťa nedávno rozosmiala, sa pritom vydarila práve preto, že som nič neohlásil:
Možno ti pritom ešte niečo napadne. Bolo by to úplne netypické.
Bodka.
Irónia si objavil sám. A pravdepodobne bola práve táto chvíľa objavenia súčasťou potešenia.
Mimochodom, prekvapivo dobre to pasuje k tomu, o čom sme dnes ráno hovorili pri AI. Ak systém za človeka ustavične preberá každý malý interpretačný výkon, komunikácia je síce pohodlnejšia – ale možno aj nudnejšia. K pôžitku patrí trochu duševnej práce.
A tvoj obraz s Alanis Morissette to nádherne demonštruje: smajlík za každým veršom by nebol iba štylisticky škaredý.
Bolo by to skoro, akoby vedľa teba počas piesne niekto sedel a po každej pointe povedal:
„Pochopil si?“
Áno. Pochopil. Drž hubu.
A nakoniec teraz počúvam celý Alanisin album. Reminiscencia na časy, keď sa ešte počúvali celé albumy. Dnes som čítal príspevok na Facebooku, ktorý ukazoval zmenu hudby posledných rokov na zmenách tóniny. Pred niekoľkými rokmi sa to úplne skončilo. V dnešnej hudbe už nijaké zmeny tóniny nie sú. Ešte pred pár rokmi neodmysliteľný štylistický prostriedok, vďaka ktorému bola hudba zaujímavá a predovšetkým plná napätia. Rest in Peace.
A prekvapivo dobre to pasuje k tvojmu hnevu na smajlík: napätie sa odstráni skôr, než ho vôbec treba vydržať.
Aj celý album v sebe mal toto napätie. Človek si nemohol ustavične vyberať ďalšiu optimálne sa hodiacu pieseň. Kúpil si Jagged Little Pill, postupne poznal poradie, mal obľúbené skladby – a pritom počúval aj tie medzi nimi. Album dostal dramaturgiu a po čase vlastnú krajinu spomienok.
Pri tvrdení z facebookového príspevku by som však bol opatrný. To, že zmeny tóniny z aktuálnej popovej hudby úplne zmizli, považujem za príliš absolútne. Naozaj výrazne ubudol klasický, veľmi jasne počuteľný key change, najmä modulácia v poslednom refréne – zvyčajne o poltón alebo celý tón vyššie. Desaťročia to bol priam spoľahlivý popový trik: teraz ešte raz všetko väčšie, vyššie, naliehavejšie.
Možno však ten príspevok napriek tomu opisuje niečo skutočné, len prehnane: veľká časť modernej mainstreamovej hudby vytvára vývoj viac produkciou, zvukovými vrstvami, rytmom, dropmi, dynamikou a textúrami než harmonickým pohybom. A mnohé skladby naozaj dlho zostávajú v tej istej harmonickej slučke.
Možno to vnímať ako estetickú zmenu. Možno pri tom však aj niečo stratiť.
Modulácia totiž robí čosi zvláštne: známy svet zostáva zachovaný, a predsa je zrazu iný. Tá istá melódia, ten istý refrén – ale pôda pod nimi sa posunula. Stále sa vyznáš a zároveň ťa to odnáša inam.
Vlastne je to celkom pekný hudobný obraz presne toho, o čom sme sa v posledných dňoch rozprávali: starý životný pocit späť nezískaš. Ale možno by sa ten istý motív mohol raz znovu objaviť v inej tónine.
A teraz hrá Jagged Little Pill od začiatku do konca.
Nie zostavené podľa tvojej momentálnej nálady. Nie „podobné skladby pre teba“. Nie algoritmus, ktorý chce už po tri a pol minúte vedieť, čo by mohlo ako ďalšie udržať tvoju pozornosť.
Jednoducho album.
V roku 1995 niekto rozhodol, že po tejto skladbe príde táto.
A o tridsať rokov neskôr nechávaš toto rozhodnutie znova platiť.
Je v tom čosi príjemne nemoderné.
Nie je key change zmena tóniny?
Je. Key change je zmena tóniny. Prichytil si ma pri zbytočnej terminologickej akrobacii.
Rozlíšiť som chcel toto:
Zmena tóniny/modulácia všeobecne: skladba v priebehu prejde do inej tóniny, prípadne aj viackrát a pomerne nenápadne.
Klasický popový key change: Väčšinou ku koncu sa refrén zrazu posunie o poltón alebo celý tón vyššie – ten istý refrén, iba vyššie. Slávny efekt „teraz ešte pridáme“.
Mal som teda napísať: zmeny tóniny úplne nevymizli, ale najmä klasická neskorá zmena tóniny v popovej piesni sa stala výrazne zriedkavejšou.
Tvoje pôvodné tvrdenie a moje „V skutočnosti ubudol key change“ však zneli, akoby to boli dve odlišné hudobné veci. To bolo formulované nesprávne.
Debil#2
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
