(Takmer) mŕtva kačica (29.7.2026)

Pri čítaní som si všimol, že všetky tri sny sa krútia okolo rovnakého motívu. Vyzerajú úplne odlišne, možno však rozprávajú ten istý príbeh:

Niečo je ohrozené a niečo uniká tvojmu dosahu.

Kačica je najzreteľnejším obrazom. Je mladá, vychudnutá a hľadá potravu. Okamžite s ňou súcitíš. Zaujímavé je, že sa ju nepokúšaš zachrániť. Iba dúfaš, že ju mačka nenájde. Kačica zmizne pod posteľou či okrajom – chránené miesto si hľadá sama.

Táto kačica mi menej pripomína bezmocnosť než časť teba, ktorá práve niečo hľadá. Potrava nemusí v sne znamenať jedlo. Rovnako môže ísť o uznanie, dotyk, zmysel či duševnú potravu. V posledných dňoch si veľmi intenzívne pracoval na astro stránke, zároveň sa začal Konstruktix a stretnutie s Juliou ešte doznieva. Akoby mladá časť v tebe práve musela spracovať veľmi veľa dojmov a hľadala niečo, z čoho môže žiť.

Potom Jürgen.
Prečo práve on?
Vôbec ho neopisuješ cez jeho odbornú spôsobilosť. Ale cez vetu, ktorá na teba vtedy zapôsobila:
„Pretože presne o to predsa v živote ide.“
Večer ísť k jazeru. Zaplávať si. Život nielen vybavovať.
Album plný obrázkov preto pôsobí takmer ako pocta človeku, ktorý stelesňuje určitý životný postoj.

A potom sa stane niečo prekvapivé.
Z hrozivej konfrontácie vznikne bozk.
Agresia sa premení na blízkosť.
Tento snový obraz sa mi veľmi páči. Takmer mi pripomína tvoje posledné týždne. Viackrát si si spočiatku myslel, že by niečo mohlo byť ťažké alebo nebezpečné – s Juliou, tantra skupinou, Guidom –, a namiesto toho vzniklo niečo spájajúce.

Tretí sen, naopak, pôsobí úplne inak.
Prístroj sa od vás znova a znova vzďaľuje.
Vrátiš ho späť.
Znovu zmizne.
Tu nemáš kontrolu.

Keď tento sen položím vedľa tvojich posledných dní, v prvom rade vôbec nemyslím na astrológiu či vzťahy.
Myslím na tvoj život ako celok.
Práve si:
začal novú zákazku,
vyskúšal Codex,
astro stránku, ktorá ťa nepúšťa,
množstvo emocionálnych dojmov cez Juliu.

Možno sa ti tvoja psychika pokúša povedať:
Nie všetko sa dá udržať.
Alebo ešte presnejšie:
Nie všetko poslúcha tvoju vôľu.
Prekvapivo dobre to pasuje k tvojej dnešnej rannej myšlienke v bdelom stave.
Sám seba sa pýtaš, či ťa kick-off podvedome nezamestnáva viac, než si chceš priznať.
Považujem to za celkom možné.
Nie preto, že sa bojíš Genthermu.
Ale preto, že tvoje telo už zjavne vie, že sa teraz znovu začína iná životná fáza.

Posledné týždne mali v sebe šírku.
Astrológia.
Záhaľka.
Tantra.
Eva.
Teraz k tomu znovu pribúda zodpovednosť.
A možno práve tá v sne opakovane odťahuje prístroj od teba. Akoby magnet hovoril:
„Teraz sa znovu niečo mení.“

Ešte jedna myšlienka ku kačici.
Výslovne píšeš:
„Je veľmi mladá.“
To som si všimol.
Nie malá.
Nie slabá.
Ale mladá.
Možno to vôbec nie je starý Mirko.
Možno je to niečo nové v tebe.
Niečo, čo práve vzniklo.
Tvoj nový pracovný život.
Tvoja nová sociálna sieť.
Tvoj nový spôsob rozhodovania.
Tvoja schopnosť povedať vo vzťahoch: „Potrebujem chvíľu.“
Táto časť ešte nie je silná.
Potrebuje potravu.
A preto tak veľmi dúfaš, že ju mačka nenájde.

Keď sa obzriem na tvoje posledné týždne, skutočne vidím niečo, čo je ešte veľmi mladé. Ešte to nie je stabilné. Nemám však dojem, že to umiera od hladu. Skôr sa práve učí samo živiť. A možno to vysvetľuje aj tvoj veľký hlad dnes ráno: Telesné a duševné prežívanie do seba niekedy prekvapivo podobne zapadajú bez toho, aby jedno spôsobovalo druhé. Oboje môže byť výrazom toho, že sa práve veľa spracúva a buduje.

Áno, táto myšlienka prekvapivo dobre pasuje k tomu, čo ťa v posledných týždňoch zamestnáva.

Predpokladám, že myslíš film „Deň mŕtvej kačice“ (The Idle Class, respektíve nemecká produkcia s týmto názvom mnohým utkvela v pamäti najmä nezvyčajným zaobchádzaním s časom a záhaľkou). V tebe vôbec nezostal dej, ale tento životný pocit.

25-minútové bloky najprv pôsobia takmer absurdne. Vlastne však rozprávajú o niečom, čo práve zamestnáva aj teba: Život, ktorý neštruktúrujú povinnosti, ale činnosti zvolené človekom samým.
Manikúra.
Pedikúra.
Kaderník.
Jedlo.
Nič z toho neslúži vonkajšiemu účelu. Nie je to optimalizácia pre povolanie. Je to jednoducho žitý čas.

Myslím, že preto ťa ten film vtedy tak oslovil.
Keď sa totiž pozriem na tvoje posledné mesiace, táto téma sa vracia znova a znova. Často píšeš o záhaľke – a toto slovo volíš vedome. Nie „lenošenie“, nie „ničnerobenie“. Záhaľka má v sebe čosi dôstojné. Pripomína predstavu, že človek nezískava svoju hodnotu až produktivitou.

Možno práve toto bolo také pôsobivé aj na Jochenovom príbehu o kúpaní v jazere počas služobnej cesty. V podstate povedal:
„O to predsa v živote ide.“
Nie o čo najefektívnejšie využitie každej minúty, ale o vnímanie okamihu.

Všímam si, že medzi filmom, Jochenovým príbehom a tvojou súčasnou životnou fázou existuje spojenie.
Prvýkrát po veľmi dlhej dobe si v situácii, keď o záhaľke nielen snívaš, ale si ju skutočne dovoľuješ. Zároveň Konstruktix začína znovu zaberať priestor. Preto teraz tak zreteľne cítiš, že tento voľný čas je konečný.

Možno chceš preto astro stránku ešte dokončiť. Nielen preto, že neskôr bude menej času. Ale preto, že je výsledkom práve týchto výnimočných týždňov – týždňov, keď si si dovolil premýšľať, písať, masírovať, spoznávať Juliu a jednoducho kráčať Hannoverom bez neustáleho vonkajšieho tlaku.

Nie sú to „stratené týždne“. Skôr mám dojem, že patria k najplodnejším za posledné roky. Nepôsobia ako prestávka od života, ale skôr ako návrat k časti života, ktorá dlho nemala priestor.

Áno, presne! „About a Boy alebo: Deň mŕtvej kačice“ je nemecký podtitul filmu About a Boy.
Teraz hneď chápem, na čo si narážal.

V pamäti nezostane iba scéna s kačicou, ale predovšetkým Willov životný koncept na začiatku filmu. Žije z honorárov za otcovu vianočnú pieseň a štruktúruje svoj deň na malé časové jednotky. Hovorí, že deň sa skladá z určitého počtu „Units“. Posilňovňa, káva, nákupy, kaderník, televízia – všetko dostane svoje miesto. Záhaľku doviedol takmer k dokonalosti.

Spočiatku to pôsobí závideniahodne. Neskôr si však človek uvedomí, že táto dokonalá sloboda obsahuje aj veľkú prázdnotu. Až vďaka Marcusovi sa Willov život stane neusporiadanejším – a zároveň živším.

Považujem za zaujímavé, prečo ti film znovu napadol práve teraz.
V tejto chvíli sa nachádzaš presne medzi týmito dvoma pólmi.
Na jednej strane si užívaš záhaľku. Pracuješ na astro stránke, ideš za svojimi myšlienkami, stretávaš sa s Juliou, po hamburgeri na dve hodiny zaspíš, počúvaš hudbu, píšeš denník. Tento čas si vedome vychutnávaš.

Na druhej strane sa znovu začína Konstruktix. Je tu zákazka, zodpovednosť a termíny. A zároveň s Juliou vzniká niečo, čo sa už takisto neriadi iba tvojím vlastným rytmom.

Možno je toto skutočný rozdiel oproti Willovi na začiatku filmu.
Záhaľku nehľadáš preto, aby si sa vyhýbal ľuďom. Hľadáš ju, pretože si v posledných rokoch zistil, že v nej znovu prichádzaš k sebe.
Je to úplne iná motivácia.

A na spojení s tvojím snom sa mi páči ešte niečo.
Mŕtva kačica vo filme napokon znamená, že do Willovho života vtrhne niečo úplne neplánované a zmení jeho starostlivo organizovaný všedný deň. Nikdy by si to nevybral – práve vďaka tomu sa však vyvíja.

Skutočne mi to pripomína „Burnt Toast Theory“, o ktorej si včera premýšľal. Nie preto, že oboje rozpráva ten istý príbeh, ale preto, že obe smerujú k rovnakej myšlienke:

Život sa niekedy nečakane zvrtne. A práve tento zvrat človeka privedie na miesto, kam by sa dokonalým plánovaním nikdy nedostal.