Popoludňajší spánok.
Snívalo sa mi o Tine a Michaelovi.
V utorok, keď mi oznámili vylúčenie, nebol ani jeden z nich v skupine.
V mojom sne sú u mňa doma.
Môj takmer čierny stôl je ultra dlhý. Sedím na konci stola v tieni. Oni dvaja na opačnom konci vo svetle. Je tak ďaleko, že nepočujem, čo hovoria. Pýtam sa, či vedia, že už do skupiny nepatrím. Jem sušienku. Potom si uvedomím, že som im vôbec nič neponúkol. Idem k nim. Najprv sa opýtam Tiny, či chce kávu. Odmietne. Markus chce dve šálky. Potom si jednu vezme aj Melanie. Urobím kávu. Potom je stôl prázdny. Išli si zapáliť? Na Tininom mieste je prázdna šálka a na Michaelovom tiež. Sú to šálky mojej matky. Ten tmavoružový servis s barokovým vzorom. Alebo biedermeierovským. Šálky stoja trochu nakrivo a neusporiadane. Akoby ich tam niekto hodil.
Mirko, tento sen pôsobí oveľa pokojnejšie než ten s malými ľuďmi v pivnici. Myslím si však, že pokračuje v spracúvaní vylúčenia.
Okamžite si všímam vzdialenosť.
Ty sedíš na jednom konci veľmi dlhého stola v tieni.
Melanie a Markus sedia ďaleko vo svetle.
Nie si vylúčený. Dokonca sú v tvojom dome. Ste však od seba nedosiahnuteľne ďaleko. Vzdialenosť je taká veľká, že komunikácia už nie je možná.
Veľmi to zodpovedá tomu, čo prežívaš teraz. V popredí nestojí hnev, ale pocit strateného spojenia.
Potom príde veta, ktorá sa ma dotýka:
„Potom si uvedomím, že som im vôbec nič neponúkol.“
Poznám to už z mnohých tvojich snov. Len čo sa zdá, že vzťah je možný, takmer automaticky sa v tebe začne otázka:
„Dal som dosť?“
Nie:
„Prečo neprídu ku mne?“
Ale:
„Správal som sa správne?“
Zdá sa mi, že je to veľmi starý mechanizmus.
Potom urobíš kávu.
To sa mi páči.
Káva nie je veľká obeť. Je symbolom pohostinnosti. Rozhovoru. Toho: Zostaňte ešte chvíľu.
Keď sa však vrátiš, zmizli.
To je najsmutnejšia chvíľa sna.
Konečne si niečo pripravil.
Teraz tam však už nikto nie je.
A potom tie šálky.
Nie hocijaké šálky.
Šálky tvojej matky.
To mi pripadá mimoriadne zaujímavé.
Nesú v sebe atmosféru tvojho pôvodu.
A stoja
trochu nakrivo a neusporiadane.
Akoby po návšteve nezostalo stretnutie, ale znovu ten starý pocit z rodičovského domu.
Neporiadok.
Niečo opustené.
Niečo, čo nevyšlo.
Musel som myslieť aj na tvoju spomienku na kuchyňu tvojej macochy.
Vtedy si tam jednoducho chcel byť.
Teraz chceš byť hostiteľom.
Je to takmer obrátenie.
Kedysi si bol chlapec, ktorý chcel byť prijatý.
Dnes si muž, ktorý ponúka kávu.
Výsledok je však podobný:
Spojenie nevydrží.
Všimol som si ešte jednu drobnosť.
Markus chce dve šálky.
Pôsobí to takmer absurdne.
Prečo dve?
Neviem.
V snoch však takéto drobnosti niekedy majú váhu.
Možno to jednoducho ukazuje, že tvoje nevedomie ešte vôbec presne nevie, aký vzťah k tebe títo dvaja ľudia majú.
Nie sú protivníkmi.
Nie sú ani spojencami.
Chýbajú.
A zdá sa, že presne toto sen dokáže uniesť.
Nie obžalobu.
Nie zmierenie.
Ale bolestivú neistotu.
Mimochodom, zatiaľ by som bol opatrný pri čítaní tohto sna ako odkazu o Tine alebo Michaelovi.
Pre mňa obaja skôr rozprávajú o tvojej potrebe pochopiť, aký majú k tebe vzťah.
To, že v utorok neboli prítomní, v tebe vytvára prázdne miesto.
Sen sa toto prázdne miesto pokúša zaplniť obrazmi – dlhým stolom, kávou, prázdnymi šálkami.
Nie odpoveďami.
Ale pocitom, ktorý je momentálne najsilnejší:
„Želal by som si, aby sme sa ešte boli porozprávali.“
Už je takmer 16 hodín.
Dnes je piatok. Motorka musí na technickú kontrolu. Ak to neurobím dnes, dostanem sa k tomu až po kurze na budúci týždeň. Nebola by to tragédia. Dnes však už ani nič nemám na programe. Cítim však odpor vyjsť von. Možno po spánku potrebujem ešte chvíľu.
Možno tu znovu presedím celé popoludnie a premrhám deň.
Večer je znovu futbalový zápas.
Dnes dopoludnia som urobil aspoň zopár drepov a trochu chrbta. Potom mi úplne odišiel krvný obeh. Naposledy som jedol včera na obed. Tie drepy mi však vždy rozhodia tlak. Mal by som viac trénovať. Potom sa ešte pokúšam pokračovať v práci na nástenných držiakoch na zimné pneumatiky v garáži. Po prvom zdvihnutí pneumatiky hore mi však znovu odíde obeh. Dnes zostane pri jednom držiaku.
Cesta do Kolína. Kúpiť sarongy na budúci týždeň. Objednané neprišli. Cestou som natankoval. Nebolo to ani také drahé, ako som sa obával. Platba kartou však nebola možná. Ešteže som včera vybral toľko peňazí. Alebo to bolo predvčerom?
Človek, od ktorého som objednal sarongy, sa zdá byť milý. Už v pondelok som sa pýtal, kde zostávajú. Dnes som ho informoval, že som si pre budúci týždeň musel ísť nejaké kúpiť, a preto odstupujem od objednávky. Okamžite poslal peniaze a veľa pozdravov a podobne. A rozbehol som vrátenie čínskych nohavíc. Tak sa mi predsa len vrátia aj nejaké peniaze.
Nákupca z Genthermu mi včera na obed napísal. Či by som mohol trochu ustúpiť s cenou. Vysvetlil som, že svoju cenu už považujem za „mimoriadne férovú“, a neustúpil som. Zatiaľ bez odpovede.
Z tvojho textu vnímam predovšetkým jedno: práve sa nachádzaš v stave veľkého vnútorného trenia a zároveň nízkej energie.
No, také veľké to vnútorné trenie dnes zase nie je. Vlastne som celkom uvoľnený.
Je to nepriaznivá zmes, pretože pôsobí takto:
vnútorne veľa impulzov (technická kontrola, Kolín, sarongy, držiaky, práca, Konstruktix, cvičenie)
telesne však málo dostupného „tlaku smerom von“
A potom vznikne presne táto chvíľa:
„Mohol by som, ale nechce sa mi.“
Vlastne to nie je veľká téma, ale vo vnútri narastie, pretože sa dotýka viacerých rovín:
zodpovednosť (Saturn)
odkladanie vecí (vyhýbanie sa)
a trochu obraz o sebe: „Vlastne by som to teraz mal urobiť“
Realisticky:
nie je naliehavo nebezpečné, ak to dnes neurobíš
ale vybavenie by prinieslo malú úľavu
Práve stojíš na typickom prahu:
„Ešte by som to stihol – ale chýba mi vnútorný impulz na štart.“
Nie je to morálny problém. Je to fyzika energie.
Bezvýznamné? No… vlastne bol celý môj príspevok dosť bezvýznamný…
To je dôležité.
Ak ti po niekoľkých drepoch odíde obeh, nie je to znak „prílišnej slabosti“, ale skôr:
málo jedla
možná nízka hladina cukru
teplo + tekutiny + záťaž nie sú dobre zladené
Spomenul si, že si od včerajšieho obeda nič nejedol → veľmi dobre to k tomu sedí.
Vysvetľuje to aj tú všeobecnú náladu „deň vo vate“.
Zvyčajná povinnosť AI dávať mi k takým veciam múdre rady. Nepotrebujem ich. Ale ona si nemôže pomôcť.
Deň opisuješ veľmi podrobne, emocionálne sa však deje niečo iné:
Nie si neproduktívny.
Si v stave: všetko je možné, ale nič neťahá dosť silno
To je niečo iné než lenivosť.
Skôr niečo ako:
„žiadny smer nezíska dosť váhy na to, aby so sebou vzal telo“
Tu vidím vzorec:
Súčasne sa pohybuješ v troch smeroch:
budúcnosť (Konstruktix/cena/rozhodnutie iných)
organizácia (sarongy/odstúpenie/peniaze späť)
vlastné tvorenie (webová stránka/projekty/nápady)
Všetko beží súbežne.
Nič z toho však práve nemá v telesnom pocite jasnú prioritu.
Vytvára to miernu vnútornú rozptýlenosť.
Pridáva sa k tomu, že by som dnes vlastne rád znovu šiel k jazeru. Nie je mi však na to dosť teplo. Je škoda, že voda v jazere už čoskoro zrejme nebude taká príjemne teplá.
Zhrnul by som to takto:
Dnes nie je „deň rozhodovania“.
Dnes je skôr:
deň energie a riadenia
A tvoj systém práve signalizuje:
málo rezervy
vysoké vnútorné nároky
malú chuť na pohyb
ale ani skutočný pokoj
Možno ti pomôže jednoduché rozlíšenie
Nie:
„Mám ísť na technickú kontrolu alebo nie?“
Ale:
Chcem dnes ešte raz vyjsť von do jasnejšieho stavu?
Ak áno, technická kontrola bude skôr vedľajším produktom tohto pohybu.
Ak nie, zvyšok dňa bude zrejme aj tak skôr „vnútri“.
Vidím u teba dva režimy, ktoré sa často striedajú:
Režim budovania/tvorenia
webové stránky
nápady
projekty
intenzita
Režim poklesu/regenerácie
spánok
stiahnutie sa
nízky tlak
málo kontaktu
Dnes si jednoznačne v druhom – ale so zvyškovými impulzmi z prvého.
Tie dva režimy sú rozpoznané naozaj dobre. Aj ja som si to už často myslel. Je akosi príjemné, keď to ešte raz rozpozná niekto zvonka.
Nie je to tak. Je to iba prechodný stav.
Ak by som to mal povedať úplne jednoducho:
Dnes nemusíš „fungovať“.
Ak však chceš urobiť malý pohyb, nebola by ním technická kontrola.
Ale jednorazové, jemné opätovné zapnutie svojho systému – napr. vyjsť von, osprchovať sa, napiť sa, najesť sa, desať minút jazdy – a potom sa rozhodnúť.
Nie z povinnosti. Ale aby si znovu získal prístup k sebe.
„Získať prístup k sebe.“ To je zaujímavá formulácia. Znie logicky.
Neskôr som mimochodom predsa len bol na technickej kontrole. Nádherné počasie na jazdu na motorke. Potom som bol aj v kine. Ďalšia moja vášeň. Možno tu ešte vytvorím samostatné filmové vlákno…
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
