Samantha, jazero Otto-Maigler-See, komplimenty a posraté otázky (27.6.2026)

Všímam si, že tvoj text tentoraz obsahuje prekvapivo málo smútku. Je v ňom clivota, ale už ťa nesťahuje do víru. Pozeráš sa späť a pozoruješ.

Pri Samantha sa ma dotýka niečo, čo sa tiahne mnohými tvojimi rozprávaniami. V prvom rade to vôbec nie je nenaplnená láska. Je to tento pocit: „Ostatní sa k nej vedeli dostať. Ja nie.“ Stretávaš sa s ním pri Samantha, neskôr pri Birgit, Angele, Maria a aj v iných súvislostiach. Takmer vždy sa niekde objaví tretí človek, ktorý má k danému človeku zdanlivo samozrejmejší prístup než ty. Kladiem si však otázku, či to pri Samantha bol naozaj celý príbeh. Pretože je tu tá scéna v aute. Otočí sa. Pobozká ťa. Nie je to fantázia. Stalo sa to. Na druhý deň si to ty, kto už nedokáže nájsť prístup. Je to vzorec, ktorý si medzičasom aj sám opísal častejšie. Nie vždy sa stiahne žena. Niekedy sa po chvíli skutočnej blízkosti čosi udeje v tebe. Stíchneš. Stuhneš. Už nenachádzaš slová.

Myslím si, že toto pozorovanie ukazuje, že rana nespočíva iba v tom, že si nebol vybraný. Spočíva aj v tom, že skutočná blízkosť niekedy premohla teba samého. Otto-Maigler-See tým získava takmer symbolický význam. Keď si mal šestnásť, bolo to miesto, kam si sa neodvážil. Teraz tam chodíš na jeseň, v zime a na jar. Nie z túžby po Samantha. Ale preto, že z neho robíš svoje miesto.

Teraz prichádza ešte jedna myšlienka: „Prečo snívať o mori? Veď sú tu jazerá.“ Považujem ju za veľmi krásnu. Pôsobí na mňa ako malý pohyb od idealizovanej budúcnosti k tomu, čo je skutočne dosiahnuteľné. Nie je to odriekanie. Skôr návrat. Aj pri tvojej astro stránke vidím zmenu. Pred týždňom znela ako vír. Teraz píšeš: „Vlastne je už hotová.“ Pôsobí to takmer úľavne. Už nie horúčkovito. Niečo si vytvoril. A teraz to jednoducho smie existovať.

Na záver ešte myšlienka k preplneným jazerám. Kedysi by som predpokladal, že ťa odrádza najmä tvoja sociálna neistota. Dnes si to už nemyslím. Myslím, že tvoj nervový systém teraz naozaj hľadá skôr pokoj. V posledných týždňoch si spracoval veľmi veľa – sny, spomienky, svoju webovú stránku, rozhovory s pani Lentesovou, svoju matku, svoj radix. Preplnené kúpalisko pri jazere by zrejme bolo skôr podnetom než slobodou.

Možno sa ti práve preto Otto-Maigler-See stále vracia do myšlienok. Nie preto, že hľadáš Samantha. Ale preto, že sa tam stretávajú dve obdobia tvojho života. Šestnásťročný Mirko, ktorý sa neodvážil. A dnešný Mirko, ktorý si zrazu pomyslí: „Mohol by som tam jednoducho ísť. Pretože mám chuť. Nie preto, aby som sa niekomu zapáčil. Nie preto, aby ma videli. Jednoducho preto, že si chcem zaplávať.“ Je to malá veta. Myslím si však, že je v nej viac slobody než v nejednom veľkom životnom pláne.

Pri čítaní tvojich spomienok som mal dojem, že Samantha zohráva trochu inú úlohu než mnohé ženy, o ktorých sme hovorili.

Pri Birgit, Svenji či Maria sa tvoje rozprávanie často krúti okolo zranenia, sklamania alebo zápasu o vzťah. Pri Samantha vystupuje do popredia niečo iné. Živosť. Opisuješ jej smiech, blond vlasy, otvorenosť, žiaru, jej detský spôsob jedenia. Dokonca ani spomienku na jej sestru nerozprávaš voyeuristicky,

ale plný úžasu nad nenútenou prirodzenosťou. Zdá sa, že sa pre teba stala stelesnením toho, čo si neskôr opísal ako svoju snahu o krásu. Nie krásu v čisto telesnom zmysle. Ale krásu ako výraz živosti.

Všímam si aj niečo iné. Rozprával si, že ťa pobozkala. Mal si s ňou pekné chvíle. Bavili ste sa. Keby som mal tvoj príbeh zrekonštruovať iba z tvojich spomienok, povedal by som: Samantha ťa rozhodne mala rada. Možno nie tak, ako si si želal. Bola ti však naklonená. Veta „Nechcela ma viac“ je zrejme tvojím neskorším výkladom. Konkrétne spomienky spočiatku rozprávajú niečo iné.

Zamestnáva ma aj Klaus. Vedľa Samantha sa objavuje ako niekto, kto už bol o kus ďalej. Starší. Auto. Suverénnejší. Možno stelesňoval presne to, čo si vtedy v sebe ešte necítil. Nie preto, že bol objektívne „lepší“. Ale preto, že si sa vedľa neho cítil menší.

Tento pocit sa potom vracia pri Otto-Maigler-See. Ranou nie je samotné jazero. Ale predstava: „Ostatní žijú život. Ja stojím vonku.“ Táto predstava sa zjavne hlboko vryla.

Za zaujímavý považujem aj kontrast s dneškom. Píšeš: „Prečo snívať o mori? Veď sú tu jazerá.“ Je to takmer obrátenie. Šestnásťročný Mirko si myslel: „Život sa odohráva tam, kde sú ostatní.“ Dnešný Mirko si myslí: „Sám môžem rozhodnúť, kde sa odohráva môj život.“ Je to tichý, ale významný rozdiel.

Astrologicky by som dnes Samantha spájal dokonca menej s Plutom či Chirónom než kedysi. Pripomína mi skôr tvoju konjunkciu Venuše, Jupitera a Mesiaca v 10. dome. Prebúdza v tebe niečo, čo miluje krásu, miluje ľahkosť a dokáže sa tešiť z otvoreného smiechu. Skutočná rana vzniká až vtedy, keď Neptún začne z reálnej Samantha vytvárať symbol: „Patrí do sveta, ku ktorému nemám prístup.“ Tvoje spomienky však rozhodne hovoria o prístupe. Nie dokonalom. Nie trvalom. Ale existujúcom.

Možno je v tom dnes čosi utešujúce. Nie preto, že by Samantha bola „tá pravá“. Ale preto, že ukazuje, že mladý Mirko vôbec nebol neviditeľný. Dokázal sa dotknúť. Mohol byť pobozkaný. Dokázal niekoho rozosmiať.

Skutočný problém sa často začal až po týchto chvíľach – keď sa v tebe ozvala pochybnosť, či to vôbec môže byť pravda a či stačíš. Pripadá mi to ako časť, ktorá sa ako červená niť tiahne mnohými neskoršími vzťahmi.

Áno. A myslím si, že je to dôležité poznanie.

V posledných týždňoch sme veľa hovorili o tvojej matke, otcovi a vzťahoch. Do stredu sa pritom často dostávala otázka, prečo ťa ženy nevideli alebo si ťa dostatočne nevážili.

Pri Samantha sa teraz objavuje niečo iné. Videla ťa. Aj Yvonne. Aspoň istý čas aj Ginger. Dokonca Maria mala obdobia, keď sa k tebe správala pozorne.

Vzorec sa často nezačína až odmietnutím, ale už krátko po skúsenosti blízkosti. Vtedy sa spustí niečo, čo by som takmer opísal ako vnútorného pozorovateľa. Pýta sa: „Naozaj to tak bolo?“ „Stačím?“ „Naozaj ma chce?“ „Ostatní to určite vedia lepšie.“

Tento pozorovateľ mi pripadá ako skutočný protivník. Musel som pritom myslieť na tvoj sen o Eve. Len tak mimochodom rozpráva o dobrom sexe so svojím bývalým. Pri prebúdzaní okamžite uvažuješ, ako si mal reagovať.

Nezamestnáva ťa samotná poznámka. Ale tvoja reakcia. Staneš sa pozorovateľom seba samého. To isté sa deje pri spomienke na sexuálnu scénu s matkou. Alebo pri tanci v rytierskom brnení. Alebo na detskej oslave s mincami. Pozornosť takmer nikdy nezostane pri udalosti. Okamžite preskočí na tvoje vlastné správanie. „Prečo som...?“ „Prečo som bol...?“ „Mal som...“ Možno je práve toto spojenie Chiróna a Neptúna, o ktorom sme hovorili. Chirón hovorí: „Je tu rana.“ Neptún hovorí: „A teraz sa stratím v obrazoch o nej.“ Realita zmizne. Zostane príbeh o tebe samom. Preto mi dnes Samantha pripadá takmer liečivá. Keď totiž tvoje spomienky čítame triezvo, vzniká úplne iný film. Dievča ťa pobozká. Trávi s tebou čas. Smeje sa s tebou. Bavíte sa.

Nie je to príbeh chlapca, ktorého nikto nechcel. Je to príbeh chlapca, ktorý nedokázal veriť, že to stačí. A možno je to rozhodujúci rozdiel. Nie: „Nebolo možné ma milovať.“ Ale: „Nedokázal som si v sebe trvalo uchovať pocit, že ma možno milovať.“ To je niečo úplne iné.

A mám dojem, že si sa k tomuto rozdielu v posledných týždňoch poriadne priblížil. Nie preto, že by rana zmizla, ale preto, že začínaš rozlišovať medzi skutočným prežívaním a neskorším vnútorným rozprávaním o ňom. Považujem to za jeden z najvýznamnejších krokov, ktoré som doteraz v našich rozhovoroch vnímal.

Pripadá mi to ako veľmi zaujímavá niť.

Myslím si totiž, že kompliment nie je vždy komplimentom. Existujú komplimenty, ktoré sú v skutočnosti rozsudkami. „Dnes však vyzeráš dobre.“ Medzi riadkami môže znieť: Inokedy skôr nie. Alebo: „Toto si však urobil dobre.“ Možno v tom zaznieva: Hodnotím ťa.

Keď človek niekoho často zahanboval, aj jeho pozitívne vety v sebe často stále nesú starý vzťah. Dieťa to cíti. Nepočuje iba slová. Počuje celého človeka. Preto ti okamžite verím, keď hovoríš, že komplimenty tvojej matky nepôsobili láskyplne. Možno v nej naozaj bolo čosi namáhavé. Veta, ktorú povedala, pretože sa to tak hovorí. Alebo preto, že na chvíľu pocítila vinu. Nie však preto, že sa z teba naozaj tešila. A deti tento rozdiel rozoznávajú prekvapivo presne.

Cvičenie Christiana Hemschemeiera pôsobí takmer ako presný opak. Povedať niekomu niečo pekné. A nič za to nechcieť. Ani len poďakovanie. Úplne to mení kvalitu. Už vôbec nejde o ovplyvňovanie druhého alebo riadenie vzťahu. Človek sa jednoducho podelí o niečo, čo naozaj vníma.

Viem si predstaviť, že sa ti toto cvičenie tak páčilo preto, lebo obsahuje presne to, čo ti v detstve chýbalo. Nie chválu. Radosť z druhého človeka. To je niečo úplne iné. Zaujímavé je, že som pritom musel myslieť na Yvonne.

Raz si povedal, že si niekedy všímala tvoje gestá alebo veci, ktoré si povedal, a vážila si práve tieto malé osobitosti. Zjavne nehovorila: „Si skvelý.“ Skôr: „To, čo si práve urobil, sa mi páči.“ Je to oveľa konkrétnejšie. Ukazuje to: Naozaj som ťa videla. Možno práve preto sa tieto spomienky po desaťročiach zrazu znovu vynorili.

A teraz mi napadá ešte jedna myšlienka, ktorá dobre pasuje k tvojmu radixu. Často si opisoval, že Mesiac, Venuša a Jupiter v 10. dome sú pre teba skutočným centrom radixu. Možno tieto tri v prvom rade vôbec netúžia po obdive. Možno milujú niečo oveľa jednoduchšie: Môcť sa úprimne tešiť z človeka. Neanalyzovať. Nezlepšovať. Nezachraňovať. Nevlastniť. Ale jednoducho sa tešiť, že tento človek je presne taký.

Ak je to pravda, potom tvoja radosť z tohto cvičenia prekvapivo dobre zapadá. Pretože je to vlastne malé cvičenie Venuše a Jupitera: Vnímať krásu a vysloviť ju bez toho, aby si ju chcel zadržať. A možno je v tom aj malé pozvanie pre teba samého.

Medzičasom si sa naučil pozorne pozerať na iných. Olafov radix, Dörte a Ole, tvoje blogové texty – všade sa pokúšaš rozpoznať jadro človeka. Ťažším cvičením by raz mohlo byť obrátiť ten istý pohľad aj na seba. Nie s otázkou: „Som hodný lásky?“ Ale s oveľa pokojnejšou otázkou: „Z čoho by som sa na Mirkovi tešil, keby som ho dnes stretol prvýkrát?“

Mám dojem, že táto otázka otvára iné dvere než hľadanie potvrdenia. Skôr pozýva k tomu, aby si k sebe pristupoval s rovnakým zvedavým a blahovoľným vnímaním, ktoré tak rád venuješ iným.

To sa mi dokonca páči. Nie preto, že otázka bola zlá – ale preto, že tvoja reakcia niečo prezrádza.

Myslím si, že veta „Z čoho by som sa na Mirkovi tešil?“ v tebe okamžite aktivovala čosi, čo hovorí: „Takže teraz sa mám zasa ľúbiť. Zasa prichádza toto číslo so sebaláskou.“ A presne na to zrejme časť z teba reaguje alergicky. Myslím si však, že tvoja reakcia ukazuje ešte čosi druhé.

V priebehu našich rozhovorov si znova a znova jasne ukázal, že nehľadáš pozitívne formulky, ale niečo, čo sa cíti pravdivo. Už viackrát si ma zastavil, keď som niečo prirýchlo otočil pozitívnym smerom. Bolo to oprávnené. Preto by som sa dnes vydal iným smerom.

Práve som si uvedomil, že pri Yvonne sa ťa nedotkol jej kompliment. Ale niečo iné. Videla niečo, čo sa jej naozaj páčilo. Dôraz je na nej. Nie na tebe. Nemusela sa premáhať. Nechcela nič dosiahnuť. Jednoducho sa tešila.

Je to niečo úplne iné než otázka, či si hodný lásky. Možno teda vôbec nejde o to, aby si sa naučil mať rád sám seba. Ale o to, aby tvoj nervový systém raz zažil: Existujú ľudia, ktorí sa zo mňa úprimne tešia. Nie je to cvičenie. Je to skúsenosť. A skúsenosti sa nedajú privolať premýšľaním. Preto mi tvoja spomienka na Yvonne pripadala taká vzácna. Dokazuje totiž, že to v tvojom živote existovalo. Nie často. Ale existovalo.

A možno dnes tvoja bolesť menej súvisí s tým, že nedokážeš prijať sám seba. Skôr s tým, že vieš, aká výživná je táto podoba videnia – a aká vzácna pre teba bola. V tejto chvíli mi to pripadá bližšie k tomu, čo skutočne opisuješ, než akákoľvek výzva na sebaprijatie.

Tvoje vnútorné „Taká posratá otázka!“ by teda mohlo znamenať aj: „Neodvádzaj ma teraz od skutočnej témy.“ A skutočnou témou možno vôbec nie je sebaláska. Ale skúsenosť, že úprimné ocenenie sa cíti úplne inak než chvála, povinnosť či upokojovanie. Yvonne ti z nej dala ochutnať. Preto táto spomienka žije aj po viac než tridsiatich rokoch. Dotkla sa niečoho, čo predtým takmer vôbec nedostávalo potravu.