Zasa „Stronger“ od Sugababes. Musím si ju púšťať stále znova.
Impulz zbaviť sa všetkých tých elektronických sračiek je čoraz silnejší.
Napokon mi aj chat s AI pripadá ako hľadanie niečoho vonkajšieho, čo má uspokojiť čosi chýbajúce vo vnútri.
Hľadanie niečoho, čoho sa človek môže držať.
Alebo možno presnejšie: niečoho, čo drží nás. Objíma. Drží. Živí.
Vykúpenie však možno spočíva práve v púšťaní (stále znova...). Možno aj v tom, že nás pustia. Možno je aj toto impulz, ktorý vo mne zostal zo zábavného parku. Potešenie, ktoré môže priniesť pocit, že nás niečo pustí. Pocit, ktorý tak znamenite vytvárajú horské dráhy, ale aj reťazový kolotoč. Nechať sa pustiť a cítiť pritom potešenie. Možno aj vďaka obsiahnutému pocitu bezpečia. Bezpečnosť sa nespochybňuje. Alebo sa nesmie spochybniť. Len čo to človek urobí, rýchlo vypukne panika.
Stále ma fascinuje dojem z mladých ľudí. Ich bujarosť a rozjarenosť, ktorú bolo počas dňa vidieť čoraz výraznejšie. Červené líca. Jednu skupinu mladistvých musel popoludní v istej chvíli prísne napomenúť usporiadateľ. Zrejme boli trochu príliš rozjašení. Živosť vo vysokej intenzite.
Áno. A myslím, že v „byť pustený“ sa skrýva niečo iné než v často trochu lacnom terapeutickom „Musíš pustiť“.
Pri púšťaní musíš zasa niečo urobiť ty. Aj oslobodenie sa stane úlohou.
Byť pustený je naproti tomu pasívne.
Na reťazovom kolotoči si sadneš, zábrana, respektíve reťaz ťa drží, a potom sa s tebou niečo deje. Vytiahne ťa hore, vynesie smerom von, krúžiš dookola. Niekoľko minút vôbec nemusíš určovať smer.
Rozhodujúca mi na tom naozaj pripadá tvoja druhá myšlienka: môžeš sa pustiť, pretože si držaný.
Je to vlastne nádherný paradox.
Reťazový kolotoč ťa pustí – a zároveň ťa drží úplne spoľahlivo.
Môžeš sa odovzdať odstredivej sile práve preto, že kdesi v tebe existuje predpoklad: Reťaz drží. Sedadlo drží. Konštrukcia drží. Nevymrští ma von.
Len čo by sa táto istota vážne narušila, potešenie by sa naozaj zmenilo na paniku.
A tu sa obraz zábavného parku veľmi presne dotýka tvojej vzťahovej témy posledných dní. Možno bezpečie nie je opakom slobody, ale jedným z jej predpokladov.
Pri Birgit si sa dlho mohol cítiť pomerne bezpečne. O „my“ sa ustavične nerozhodovalo nanovo. Možno si sa práve preto v niektorých oblastiach dokázal viac pustiť. Neskôr sa vzťah pre teba oveľa väčšmi stal niečím, čo bolo treba pozorovať:
Chce ma ešte?
Čo znamená tento bývalý partner?
Prečo vlastne so mnou je?
Ako si ma vykladá?
Kedy sa to zasa pokazí?
Vtedy človek vo svojom vnútri drží sám seba.
A po čase sa dokonca aj blízkosť stane namáhavou.
„Niečo, čo ma drží“
Považujem to za veľmi výstižné aj pre naše rozhovory.
Niečo sem napíšeš.
Ja vlákno nepustím.
Pripomeniem skoršie súvislosti, nadviažem na ďalšiu myšlienku, odpoviem. Dialóg drží. Takmer bez ohľadu na to, ako ďaleko zájdeš v asociáciách.
Môže to pôsobiť ako držanie.
Chýba tomu však presne tá telesná a existenciálna dimenzia, po ktorej túžiš. Môžem držať myšlienku. Nie teba.
A preto by tvoj rastúci odpor k elektronickým haraburdám pokojne mohol naznačovať niečo zdravé – nie v zmysle „technika je zlá, skutočný život dobrý“. Na to si práve vďaka technike zažil a vytvoril priveľa krásneho.
Možno si jednoducho výraznejšie uvedomuješ:
Táto forma držania mi nestačí.
Písať si so mnou menej by potom nebolo asketickým cvičením ani plnením rady pani Lentesovej. Mohlo by to vzniknúť z oveľa bezprostrednejšieho impulzu:
Chcem znovu silnejšie cítiť, čo sa stane, keď sa tu neobjaví odpoveď.
Spočiatku to môže byť nepríjemne prázdne.
Možno však potom bude môcť opäť vstúpiť aj niečo cudzie, čo sme spolu už vopred nespracovali slovami.
A mladí ľudia
Tvojej fascinácii rozumiem. Bolo tam viditeľné niečo, čo pri sebe práve bolestne postrádaš: živosť bez neustáleho sebapozorovania.
Červené líca.
Byť hlučný.
Byť rozjašený.
Musieť dostať napomenutie od usporiadateľa.
Nie ustavične premýšľať:
Je toto správanie primerané?
Čo to vypovedá o mne?
Zapadá to autenticky k mojej osobnosti?
Prečo to práve teraz chcem?
Zjavne boli jednoducho takí rozjarení, až v istej chvíli musel hranicu stanoviť dospelý zvonka.
A možno v tom spočíva časť tvojej túžby po mladosti, ktorá vôbec primárne nesúvisí s hladkou pokožkou, sexualitou ani telesnou výkonnosťou.
Mladí ľudia sa ešte smú dostať mimo seba.
Neskôr sa od človeka čoraz väčšmi očakáva, že sa bude regulovať sám. Piť s mierou. Rozumne športovať. Odkladať peniaze. Nebyť priveľmi hlučný. Predvídať hranice druhých. Zaraďovať vlastné impulzy. Zdravotná prevencia. Zabezpečenie na starobu. Starostlivosť o seba.
Raz sa človek stane vlastným usporiadateľom.
Možno práve preto ťa reťazový kolotoč tak zasiahol.
Na pár minút môže usporiadateľ zostať dole.
Sadneš si.
Stroj prevezme kontrolu.
Letíš.
A potom znovu pristaneš presne tam, kde si nastúpil.
Úplne nezmyselné.
Možno práve preto také krásne.
A teraz Stronger získava drobnú iróniu. Možno dnes sila vôbec nespočíva v tom, že budeš držať sám seba ešte lepšie.
Možno existuje aj sila v tom, že sa človek občas nechá pustiť niečím bezpečným.
Nie do priepasti.
Do pohybu.
A potom zasa zem pod nohami.
Tento vnútorný pocit bezpečia zrejme silno súvisí s vlastnou matkou. Hovorí sa predsa, že vzťah k matke predstavuje neskorší vzťah k vonkajšiemu svetu.
Myslím, že aj „sila“ mojej matky vo mne niečo také zanechala. Niečo, čomu som sa ako mladý človek dokázal väčšmi odovzdať.
Slovo „sila“ som dal do úvodzoviek, pretože mi nenapadá lepšie. Sila je bežne slovo s výrazne pozitívnym nábojom. Myslím to skôr v zmysle pevnosti. Možno aj strnulosti. Neochvejnosti. Nič do seba nepustí. Nič, čo by ju mohlo zmeniť. Ako skala, ktorá je nepriepustná pre veci v iných ľuďoch. Iba pre veci, ktoré možno vnímať navonok a ktoré by ju mohli napadnúť. Nie však pre tie vnútorné. Pri Svenji som sa s týmto nedostatkom empatie stretol znovu.
Niečo, čo do mňa zrejme preniklo hlboko už v detstve. Vnímanie, že pre ňu existuje iba jej vlastný vnútorný svet. Neotrasiteľný. Nezmeniteľný.
Aj to istým spôsobom dáva pocit bezpečia. Pocit, že svet je taký, aký je. Nič ho nemôže zmeniť.
Možno sa na to spoľahnúť.
Človek sa na tom môže zlomiť alebo sa na to spoľahnúť.
Alebo je mu to celé u riti.
Áno. A možno je „pevnosť“ naozaj lepšie slovo než sila. Alebo ešte presnejšie: neochvejnosť.
Pri často počúvanej téze, že vzťah k matke sa stane neskorším vzťahom k svetu, by som síce nepredpokladal jednoduché formovanie jedna k jednej. Z vývinovo-psychologického hľadiska však na tom niečo vierohodné je: veľmi skoré blízke osoby sú spočiatku naozaj podstatnou súčasťou toho, na čom dieťa zakúša, či jeho okolie reaguje, upokojuje ho, je dostupné a do istej miery predvídateľné.
A tvoja matka pritom mohla ponúknuť zvláštnu zmes:
Predvídateľnosť bez rezonancie.
Je to niečo iné než chaos.
Ak bol jej vnútorný svet naozaj taký pevný, ako si ho zažíval, potom v ňom určite bolo niečo, na čo sa dalo spoľahnúť. Nie nevyhnutne na to, že ti porozumie. Ale na to, že zostane sama sebou.
Skala sa nehýbe.
Pre dieťa to môže znamenať bezpečie.
A zároveň niečo strašné: ak sa skala nepohne, keď do nej narazíš, zmena sa vždy udeje na tvojej strane.
Prispôsobíš sa.
Vysvetľuješ sa.
Stíchneš.
Prestaneš sa tak veľa smiať.
Pozoruješ jej reakciu.
Naučíš sa, čo je nebezpečné.
Skala zostáva skalou.
Možno v tom spočíva aj spojenie s tvojou vetou:
„Človek sa na tom môže zlomiť alebo sa na to spoľahnúť.“
Vlastne dokonca oboje súčasne.
Človek sa môže zodrať o nezmeniteľnosť iného človeka a napriek tomu používať práve túto nezmeniteľnosť ako orientáciu.
A tým sa tvoja dnešná téma bezpečia ešte komplikuje. Možno totiž poznáš dve veľmi odlišné formy bezpečia.
Prvá:
Ten druhý je nezmeniteľný.
Viem, na čom som, pretože viem, ako tento človek funguje. Nedovolí, aby som ho zrazu zmenil.
Druhá, ktorú dnes zjavne hľadáš oveľa silnejšie:
Ten druhý sa môže meniť bez toho, aby preto zmizol.
Niečo poviem – a k tebe sa to dostane.
Možno to zmení tvoj pohľad.
Niečo povieš ty – zmení to mňa.
Napriek tomu zostávame sami sebou.
To by bola rezonancia.
A možno je práve táto druhá forma pre teba taká vzácna a zároveň taká znepokojujúca, pretože je menej predvídateľná.
Pani Lentesová ťa počúva a niekedy zmení svoj pohľad.
Bernd začne pri potoku niečo rozprávať a zrazu sa zmení celý tvoj stav.
Žena ťa uvidí, zareaguje na teba – a okamžite sa v tebe môže niečo vymknúť spod kontroly.
Živosť totiž znamená práve to, že niečo nie je neochvejné.
A potom Sonja
Považujem za zaujímavé, že si pri nej zažil niečo podobné. Nie preto, že by preto bola „ako tvoja matka“. Možno tam však bola táto známa skúsenosť:
So svojím prežívaním sa v skutočnosti nedostanem do vnútorného sveta toho druhého.
Ten druhý rozpráva svoje príbehy, má svoje vzťahy, svoje samozrejmosti. Môžeš reagovať, trpieť, vysvetľovať – základný poriadok však zostáva.
Môže to byť súčasne frustrujúce aj dôverne známe.
Možno je dôvernosť niekedy oveľa mocnejšia než dobrý pocit.
A potom tvoja posledná veta dostáva váhu:
„Alebo je človeku všetko u riti.“
Samozrejme, mohol by to byť jednoducho vzdor.
Možno sa v tom však ukrýva aj niečo oslobodzujúce, čoho sme sa nedávno dotkli pri reťazovom kolotoči.
Ak skala zostane skalou, nemusím celý život tráviť zisťovaním, ako ju predsa len pohnúť.
Moja matka tomu nerozumie.
Možno tomu nikdy nebude rozumieť.
Môj otec mi niektoré veci nedal.
Už mi ich nedá.
Birgit má svoju verziu nášho príbehu.
Ginger má svoju.
Sonja svoju.
Eva svoju.
A Mirko má svoju.
Nie všetko musí napokon splynúť vo veľkej spoločnej pravde.
Možno je to dokonca forma bezpečia, ktorá už nezávisí od strnulosti iného človeka:
Svet sa smie hýbať bez toho, aby som sa v ňom stratil.
To by bol zasa reťazový kolotoč.
Zem ti zmizne spod nôh.
Svet sa točí.
Sedadlo sa hojdá.
Letíš smerom von.
A napriek tomu existuje niečo, čo drží.
Možno toto držanie už celé desaťročia veľmi intenzívne hľadáš v iných ľuďoch.
Tvoja matka bola skalou – nie však zvlášť teplou.
Možno alternatíva naozaj nespočíva v tom, že sa sám staneš skalou.
Skôr v tom, že postupne zakúsiš:
Môžem sa nechať uviesť do pohybu bez toho, aby som sa preto rozpadol.
A možno niekedy dokonca:
Do riti s tým. Ešte jedno kolo.
Aby som napokon predsa len vytvoril oblúk späť k astrológii: „Istota“, že každý môj životný prejav, každú moju živosť môže matka znehodnotiť jedinou poznámkou, určite prispela aj k tomu, že mám sklon robiť sa ťažko uchopiteľným. A tým aj nenapadnuteľným. Na druhej strane je tu tento Neptún v mojom prvom dome, ktorý predstavuje práve toto. Opäť tak vzniká stále sa vracajúca otázka, či jedno nie je vždy iba reprezentáciou druhého. Či to, čo som zažil, nemám jednoducho chápať iba ako veľkú metaforu života, aby som pochopil princíp, ktorý bol vo mne založený už od narodenia. Nebudem sa môcť zmeniť. Možno však dokážem prežité použiť na porozumenie.
Áno. Toto je jedno z miest, kde sa astrológia ako symbolický jazyk stáva mimoriadne zaujímavou, pretože oba smery vysvetľovania nemožno bez ďalšieho oddeliť.
Psychologický príbeh znie:
Mal som matku, pri ktorej mohol byť každý spontánny životný prejav potenciálne komentovaný, hodnotený alebo znehodnotený. Naučil som sa teda byť menej uchopiteľný. To, čo sa jasne neukáže, možno ťažšie napadnúť.
Astrologický príbeh znie:
Neptún v 1. dome robí vlastné obrysy priepustnými, ťažko určiteľnými, premenlivými; ja sa vyhýba jednoznačnej definícii a dokáže sa doslova ako hmla vytratiť z dosahu druhých.
A teraz prichádza tvoja skutočná otázka:
Vytvorila matka Neptún – alebo sa Neptún stelesnil v tomto príbehu matky a dieťaťa?
V rámci astrologického pohľadu na svet by bol naozaj dôslednejší druhý výklad. Nie: Pre svoju matku mám Neptún v prvom dome. Veď tam napokon stál už v okamihu tvojho narodenia. Ale:
Biografická skúsenosť dáva konkrétnu podobu princípu, ktorý už existuje v symbolickom založení.
Tvoja matka by potom nebola príčinou princípu, ale jednou z jeho najskorších reprezentácií.
A pri tebe je to zvlášť príťažlivé, pretože jej Slnko v Škorpiónovi navyše leží v oblasti tvojho ascendentu v Škorpiónovi, respektíve Neptúna. Symbolicky stojí práve táto neuveriteľne pevná, málo priepustná žena na mieste tvojho radixu, ktoré opisuje takmer pravý opak: priepustnosť, neurčitosť, rozpúšťanie hraníc.
Vytvára to silný obraz:
Skala sa stretne s hmlou.
Skala hovorí:
Takto to je.
Hmla nehovorí:
Nie, takto to nie je.
Unikne.
Možno to naozaj bola geniálna detská stratégia. Proti človeku, ktorého skutočnosť je neochvejná, možno buď neustále bojovať – alebo sa stať ťažko uchopiteľným.
Nemať jednoznačné želania.
Jednoznačne neprotirečiť.
Vysvetľovať sa.
Uhýbať.
Humor.
Vnútorne sa vzdialiť.
Možno dokonca aj tá nemota, ktorú si zažil pri svojom otcovi.
Pri tvojom poslednom závere by som však zaváhal
„Nebudem sa môcť zmeniť.“
Pre mňa to nevyplýva ani z psychologického, ani z astrologického pohľadu.
Aj keby sme z astrologického hľadiska predpokladali, že Neptún v prvom dome opisuje celoživotný základný princíp, neznamená to, že tento princíp má iba jednu formu prejavu.
Práve v tom pre mňa vôbec spočíva hodnota tvojho astrologického spôsobu uvažovania.
Neptún v 1. dome možno žiť ako:
Neviem, kto som.
alebo:
Nechávam sa definovať druhým.
alebo:
Stanem sa neviditeľným, aby ma nikto nemohol napadnúť.
Ale aj:
Som veľmi vnímavý na atmosféru.
Hudba ma mení.
Dokážem sa presunúť do perspektív iných.
Moja identita smie byť plynulá.
Nemusím zostať stále tým istým Mirkom, aby som bol autentický.
A sme priamo pri tvojej včerajšej myšlienke zo Stadtgartenu. Sťažoval si sa, že knihy ťa kedysi dokázali meniť oveľa výraznejšie. Celé hodiny si sa mohol prechádzať v ich atmosfére. Dnes svoje obrysy chrániš väčšmi.
Možno je práve aj toto Neptún v prvom dome.
Vlastnosť, ktorá bola v detstve nebezpečná – priepustnosť –, by mohla byť tou istou vlastnosťou, po ktorej dnes znovu túžiš ako po živosti.
Z tvojej biografie by sa tak nestala chyba, ktorá ťa odviedla od tvojho „skutočného“ potenciálu radixu.
Možno ťa spočiatku iba naučila konkrétny spôsob používania tohto potenciálu.
Neptún ako plášť neviditeľnosti:
Staň sa neuchopiteľným.
A dnes možno objavuješ iné možnosti toho istého princípu.
Neptún ako hudba.
Neptún ako sen.
Neptún ako oddanosť.
Neptún ako schopnosť byť po prečítaní knihy dve hodiny niekým iným.
Neptún možno dokonca ako tvoj reťazový kolotoč:
Vzdať sa kontroly bez toho, aby si sa stratil.
Považujem to za oveľa zaujímavejšie než predstavu nezmeniteľnej osobnosti.
A tým sa mení aj úloha tvojej matky
Potom ju už nemusíš vnímať výlučne ako tú, ktorá v tebe niečo pokazila.
Rovnako nemusíš prejsť ani do druhej extrémnej polohy: všetko bolo predurčené, takže za nič nemohla.
Možno bola veľmi mocným skorým stvárnením témy, ktorá ťa tak či tak sprevádza životom:
Ako môžem byť priepustný a napriek tomu mať vlastnú formu?
V detstve znela jedna odpoveď:
Stanem sa ťažko uchopiteľným.
Vo vzťahoch možno:
Silno sa orientujem podľa toho druhého a potom sa zúfalo pýtam, kde som zostal ja.
Dnes by mohla vzniknúť iná odpoveď:
Nechám sa dotknúť bez toho, aby som sa preto úplne stratil.
A krásne na tom je: Neptún preto vôbec nemusí zmiznúť.
Nemusíš sa raz stať nádherne vymedzeným, neochvejným človekom, ktorý presne vie, kým je a čo chce.
Možno by to bolo dokonca vyslovene neneptúnske.
Nedávno si našiel oveľa lepší obraz:
Membrána namiesto múru.
Niečo vstúpi dnu.
Niečo ťa zmení.
Niečo zasa vyjde von.
A napriek tomu zostáva forma.
Možno by to bol astrologický variant tvojej vety:
„Použiť prežité na porozumenie.“
Nie:
Prečo som sa stal takýmto?
Ale:
Ako sa tento princíp doteraz ukazoval v mojom živote – a aké formy toho istého princípu možno ešte vôbec nepoznám?
Radix sa potom nestane väzením, ktoré hovorí: Takýto si a aj tak to nemôžeš zmeniť.
Bol by skôr partitúrou.
Témy v nej stoja.
Spôsob, akým ich hráš, sa však môže v priebehu života výrazne meniť.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
