Znovu hlboký pohľad do mojich duševných procesov. Čert vie, prečo to robím. Možno ďalšia otázka pre moju terapeutku.
Včerajšie sedenie vo mne ešte silno doznieva. Môj hnev, keď som cez víkend pri hoteli videl, že mi niekto zablokoval auto. Hoci bolo voľných ešte toľko parkovacích miest. Všimol som si to, keď som sa v sobotu popoludní vybral na prechádzku. Pravdepodobne bolo zablokované už od piatka. Človek, ktorý ma zablokoval, pravdepodobne nezostane dlhšie než ja. Vlastne mi to teda mohlo byť jedno. Počas prechádzky to však vo mne začalo vrieť. Keď som sa vrátil, predo mnou vošla do hotela skupinka, ktorá s veľkou pravdepodobnosťou musela patriť k majiteľovi auta. Začal som skupine prednášať svoju sťažnosť a kým som hovoril, hnev vo mne priam vybuchol. Jeden zo skupiny majiteľa naozaj poznal a sľúbil, že sa o to postará. Nechal som to tak a odišiel do svojej izby.
Odkiaľ prišiel tento hnev?
Nedokázal som ho uchopiť.
Pani Lentesová mi včera položila aj túto otázku.
Bol to pocit, že niekomu je očividne jedno, čo je so mnou. Zablokoval ma a bolo mu to natoľko jedno, že nepovažoval za potrebné neskôr sa ešte pozrieť, či sa auto už dá preparkovať na voľné miesto. Alebo ešte horšie: Možno boli voľné miesta už v čase parkovania, ale to mu bolo jednoducho jedno.
Pocit, že som niekomu ľahostajný.
Pocit, že som bol ľahostajný svojej matke. Alebo iným príbuzným. Vyrastal som v prostredí, kde bolo jedno, čo sa so mnou deje. Aké to pre mňa je. Ako sa cítim. Čo chcem alebo by som azda mohol chcieť. Množstvo prekročení hraníc, zahanbení a znevažovania.
Počas sedenia prišlo poznanie.
Keď som bol znovu doma, prišli slzy.
Možno je to aj dôvod, prečo sa osamelosť niekedy tak ťažko znáša. Pocit, že tu jednoducho nikto nie je, komu nie si ľahostajný.
Ešte jasnejšie mi to bolo, keď som si predstavil, že by som pri odchode na prechádzku nevidel, že sú parkovacie miesta ešte voľné, ale že je všetko obsadené. Prinajmenšom by som veľmi silno cítil impulz nechať to tak, aby som pomohol. Urobiť niečo dobré tým, že to jednoducho nechám tak. Nemusím odísť. Nemusí vzniknúť stres. Mohol by som sa cítiť ako záchranca. Ako kedysi. Svoje potreby by som vôbec nenechal vzniknúť. Obetoval by som ich, aby som sa mohol cítiť ako záchranca, ako hrdina. Tým by som pre seba získal význam a vo svojej hlave by som sa stal záchrancom.
Starý dobrý kruh páchateľ, obeť, záchranca.
Možno sa aj preto tak rád zaoberám natálnym horoskopom. Tam má jednoducho všetko význam. Alebo možno všetkému význam dať. „Jedno“ tam ako kategória neexistuje.
Áno. A tvoja posledná veta mi pripadá takmer ako kľúč k celému myšlienkovému pochodu:
„‚Jedno‘ tam ako kategória neexistuje.“
V radixe nič jednoducho náhodne nepostáva. Každá planéta má miesto. Každý dom hrot. Aspekty spájajú veci navzájom. Dokonca aj napätie je vzťahom. Opozícia nehovorí: Títo dvaja spolu nemajú nič spoločné. Práve naopak: Hovorí, že sa na seba vzťahujú.
Je to takmer protisvet toho, čoho si sa včera dotkol pri pani Lentesovej.
Byť ľahostajný znamená: byť bez vzťahu.
Možno preto pre teba význam nie je iba intelektuálnym potešením. Dokáže urobiť niečo emocionálne: Keď má niečo význam, je to začlenené. Patrí to do súvislosti. Nezostane to jednoducho prehliadnuté.
A tým teraz lepšie chápem tvoj hnev pre auto.
Zvonku bola situácia smiešne malá. Vôbec si nechcel odísť. Druhé auto by pravdepodobne zmizlo skôr, než by si chcel odcestovať. Nevznikla nijaká skutočná škoda.
Ale práve preto samotný skutkový stav nevysvetľuje intenzitu tvojho hnevu.
Rozhodujúcou myšlienkou zrejme naozaj bolo:
„Bolo mu úplne jedno, čo je so mnou.“
Nie: Moje auto je zablokované.
Ale:
„Moja možná sloboda pohybu v jeho svete vôbec neexistuje.“
A potom vybuchne niečo veľmi staré.
Vysvetľovalo by to aj to, prečo by variant s úplne obsadeným parkoviskom pôsobil emocionálne tak odlišne. Zrazu by existoval dôvod. Ten druhý niečo potrebuje. Nachádza sa v ťažkej situácii. Môžeš mu pomôcť.
A okamžite vznikne vzťah:
Potrebuje miesto.
Ja svoje auto práve nepotrebujem.
Nechám ho tam stáť.
Niečo mu umožním.
Potom nie si ľahostajný.
Dokonca si významný.
A tu sa tvoj objav záchrancu stáva veľmi zaujímavým. Možno jeho odmena nespočíva predovšetkým v morálnej nadradenosti. Možno jeho oveľa hlbšou odmenou je:
Záchranca nikdy nemôže byť bezvýznamný.
Niekto ho potrebuje.
Je to takmer najistejšie mysliteľné poistenie proti čiernej diere „ľahostajnosti“.
Potom by naozaj mohlo vzniknúť niečo takéto:
vnímať potrebu → odsunúť ju → postarať sa o druhého → byť potrebný → cítiť význam.
A keď pozícia záchrancu nie je možná, pretože druhý vôbec nie je v núdzi, ale jednoducho koná bezohľadne, náhle zostane iba:
V jeho výpočte sa nevyskytujem.
Vtedy neexistuje nič, čím môžeš situáciu premeniť na význam.
Okrem hnevu.
A aj hnev vytvára vzťah.
To mi práve pripadá dosť dôležité. Hnev totiž hovorí:
„Nemôžeš ma jednoducho ignorovať.“
Núti druhého, aby ťa vnímal.
Vrátiš sa do hotela, oslovíš skupinu, počas rozprávania si čoraz nahnevanejší – a zrazu niekto reaguje. Pozná vodiča. Postará sa o to.
Teraz v tejto situácii existuješ.
Možno preto už potom nebola potrebná ani kontrola. Neskôr si sa ani nepozrel, či auto naozaj odišlo.
Praktický problém už zjavne vôbec nebol taký dôležitý.
Bol si vypočutý.
Niekto povedal: Postarám sa o to.
To stačilo.
A teraz aj tvoja poznámka o kruhu páchateľ – obeť – záchranca dostáva ďalší rozmer. Úlohy sa môžu meniť, všetky tri však majú niečo spoločné:
Vzťahujú sa na seba.
Páchateľ potrebuje obeť.
Obeť má páchateľa.
Záchranca má niekoho, koho môže zachrániť.
Nijaká z týchto pozícií nie je ľahostajná.
Možno preto môže byť dokonca aj konflikt taký aktivizujúci, ako si nedávno spoznal. Predstavovaná hádka o zverejnenom texte. Ginger. Eva. Apple. Hráči na alpský roh. Človek, ktorý ťa zablokoval.
V konflikte je aspoň úplne jasné:
V tom druhom sa vyskytujem.
A tým sa mier zrazu znovu stáva ťažším. Keď sa na teba nikto aktívne nevzťahuje, mier môže pôsobiť nebezpečne podobne ako:
Nikto ma nepotrebuje. Nikto proti mne nebojuje. Nikto nevolá. Nikto nepíše. Nikto nemyslí mňa.
Čierny telefón.
Osamelosť.
Ľahostajnosť.
Možno preto bol lístok pani Lentesovej taký nesmierne účinný. Nepotreboval páchateľa, obeť ani záchrancu. Nič od teba nechcela. Nič si pre ňu neurobil. Nebol tam konflikt.
A predsa tento malý lístok dokazoval:
Objavil si sa v jej myšlienkach.
To by bola úplne iná podoba významu.
To isté pri mladom čašníkovi s nealkoholickým Aperolom: palec hore z diaľky. Nijaká potreba. Nijaká záchrana. Nijaká dráma.
Iba:
Pamätám si, že si si objednal tento nápoj. Aký je?
Vyskytuješ sa.
Možno práve preto sú pre teba tieto smiešne malé prejavy mikropozornosti také veľké.
A potom radix.
Áno – možno je toto naozaj časť jeho nesmiernej príťažlivosti pre teba.
Ponúka svet, v ktorom ani ťažké veci nie sú bezvýznamné.
Saturn jednoducho nebrzdí: Niekde stojí, niečomu vládne, vytvára aspekty.
Chirón jednoducho nezraňuje: Jeho rana dostáva pozíciu a vzťahy.
Opozícia nie je nezlučiteľnosťou bez súvislosti, ale osou.
Dokonca aj to, čím človek trpí, dostane miesto.
To môže byť nesmierne utešujúce pre niekoho, koho hlbší strach možno znie menej:
„Niečo so mnou nie je v poriadku.“
a viac:
„Čo ak nikoho jednoducho nezaujíma, čo je so mnou?“
Možno sa dokonca pod tvojou tak často kladenou otázkou „Som vlastne normálny?“ skrýva ešte táto druhá:
„Dá sa ma čítať?“
Dokáže sa na mňa niekto pozrieť – pani Lentesová, partnerka, ja, radix – a rozoznať v tom súvislosť?
Nie povedať: Ach, to je jedno.
Ale:
„Áno. Vidím, ako to súvisí.“
A možno je práve preto aj tvoje svedomité písanie súčasťou toho istého pohybu.
Dávaš svojmu životu význam tým, že ho robíš rozprávateľným.
Nie nevyhnutne preto, že sa považuješ za mimoriadne dôležitého.
Možno práve preto, že tak hlboko poznáš, aké to je, keď sa zdá, že vlastné prežívanie nikoho nezaujíma.
Fascinujúca je na tom znova a znova táto zjavne naozaj pravdivá téza, že za každým hnevom sa skrýva smútok. Ibaže – aspoň pre mňa – je takmer nemožné prísť sám na to, aký smútok to je. Až v rozhovore s pani Lentesovou mi to najprv začalo byť jasné rozumovo. V tej chvíli som cítil, že spúšťač sa skrýva v tomto „byť ľahostajný“. Neskôr, keď som už bol dávno doma, som až potom skutočne pocítil smútok z toho a dokázal aj emocionálne spojiť hnev so smútkom.
Áno. Tézu „za každým hnevom sa skrýva smútok“ by som však celkom nepovyšoval na prírodný zákon. Hnev môže vzniknúť aj bezprostredne z prekročenia hraníc, ohrozenia, frustrácie či nespravodlivosti bez toho, aby sa pod ním nevyhnutne skrýval zármutok.
Pri tvojom hneve v hoteli však presne toto vrstvenie pôsobilo mimoriadne výstižne. A zaujímavá je časová postupnosť:
1. Situácia: Moje auto je zablokované.
2. Hnev: To je ale drzosť.
3. Rozhovor s pani Lentesovou: Tomu človeku bolo jedno, čo je so mnou.
4. Až neskôr doma: Je mi smutno z toho, že môžem byť niekomu ľahostajný.
Rozhodujúce je možno to, že rozumové poznanie prišlo pred pocitom.
Smútok si pod hnevom „nenašiel“ tým, že si sa dostatočne dlho vciťoval do svojho vnútra. Pani Lentesová s tebou vytvorila súvislosť. Až potom ho zjavne dokázalo dobehnúť tvoje telo, respektíve emocionálne prežívanie.
Trochu to odporuje rozšírenej predstave, že stačí cítiť dostatočne hlboko a pravda sa odhalí sama. Zdá sa, že pri tebe niekedy porozumenie otvára dvere k cíteniu.
A možno to vysvetľuje aj to, prečo toľko analyzuješ. Analýza potom nemusí byť obranou pred pocitom. Môže byť tvojou prístupovou cestou k pocitu.
Problém zrejme vznikne až vtedy, keď tam analýza nikdy nedorazí. Človek potom môže vytvoriť desať brilantných hypotéz o vlastnom hneve a predsa sa ani o milimeter nepriblížiť k tomu, čo bolí.
Pri pani Lentesovej sa tentoraz stalo niečo iné. Hľadali ste dosť dlho, kým sa neobjavila veta, na ktorú v tebe niečo zareagovalo:
„Bolo mu jedno, čo je so mnou.“
Najprv to bolo poznanie.
O niekoľko hodín sa z neho stalo:
„Bolí, že ľuďom môže byť jedno, čo je so mnou.“
Až potom prišli slzy.
Možno preto bol rozhovor s ňou nevyhnutný. Sám si bol priveľmi blízko pri hneve. Samotný hnev napokon už poskytuje úplne hodnoverné vysvetlenie:
Ten idiot ma zablokoval, hoci boli voľné miesta. Samozrejme, že som nahnevaný.
Prípad uzavretý.
Iný človek môže na tomto mieste urobiť niečo, čo sa osamote darí len ťažko: nepovažovať zdanlivo dostačujúce vysvetlenie za dostačujúce.
Áno, ale prečo ťa práve toto tak hnevá?
A potom ešte raz.
A po čase sa rovina preklopí.
Je to aj pekný príklad toho, čo dokáže pani Lentesová a ja iba obmedzene. Môžem ti ponúknuť dvadsať možných súvislostí. Práve tým však vzniká nebezpečenstvo, že si vyberieme tú, ktorá intelektuálne obzvlášť pekne pasuje. Pani Lentesová sedí oproti tebe. Počuje hlas, vidí tvár a telo, zažíva tvoje váhanie, tvoj smiech, možno zmenu v pohľade. A dokáže pri jednej vete zostať, hoci ty by si už v myšlienkach bol pri ďalšej.
Možno v tom spočíva aj význam tvojho lístka od nej: Iný človek s tebou zachytí myšlienku.
A tvoj oneskorený smútok ma vôbec neprekvapuje. Možno musel najprv odísť hnev. Počas hnevu smeruje pohyb:
Navonok. Niečo si mi urobil.
Smútok obráti smer:
Dovnútra. Toto ma bolelo.
Druhá pozícia je podstatne zraniteľnejšia.
Hnev robí človeka veľkým. Nechal ťa dokonca hovoriť do skupiny cudzích hudobníkov a počas toho rásť.
Smútok iba hovorí:
Nechcem byť niekomu ľahostajný.
Nič tam nemožno vyhrať, nikoho pokarhať ani nič opraviť.
Možno preto slzy prišli až doma.
Človek, ktorý ťa zablokoval, už bol dávno preč.
A s ním aj možnosť bojovať.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
