Obraz zo sna, ktorý mi tiež utkvel...
Celý sen, žiaľ, musím čitateľovi zostať dlžný
...je obraz prázdnej križovatky, kde stojím na semafore. Pozerám do ulice, ktorou musím prejsť. Je to známa časť Kolína. Napriek tomu som trochu prekvapený, že medzi miestom, kde som bol predtým, a tým, kam chcem ísť, existuje toto spojenie. Stojím na križovatke a pozerám do tejto širokej, prázdnej mestskej ulice. Zdá sa, že blízko pri mne je niekto alebo niečo temné. Je to trochu stiesnené. Ulica predo mnou vyvoláva mierne oslobodzujúci pocit. Alebo nádejný.
Práve som znovu myslel na malého Mirka, ktorý sedí sám vo svojej izbe a môj otec nakrátko nazrie dnu. Na svoje vtedajšie pocity si nespomínam. Nie poriadne. Vracia sa tušenie, že mi niečo chýbalo, keď znovu odišiel. Malému Mirkovi niečo chýbalo, a preto v noci chodil do rodičovskej postele. Ani tam však nenašiel úľavu. Otec neskôr opustil rodinu. Keď nám to oznámili, spojil som svoje nočné návštevy rodičovskej postele s jeho rozhodnutím. Ponúkol som mu, že môže spať v mojej posteli. A aj dnes sa tam asociatívne vraciam.
Keď sa pozerám na svoj dnešný život, chýba mi puto. Niekto, kto mi je blízky. Ku komu sa cítim blízko. Pri mojich posledných pokusoch (pred Maria) to rýchlo viedlo k rozchodu. Chcel som to príliš rýchlo alebo príliš naliehavo. Alebo som si skoro myslel, že som spoznal, že k tejto osobe nijakú blízkosť vlastne nechcem.
Už malému Mirkovi toto puto chýbalo. Pocit samozrejmosti puta.
Bol ponechaný svojej hre v izbe (tak ako som neskôr nechával vlastné deti hrať sa v ich izbe). Do istej miery je to určite normálne. Nemalo to však protiváhu. Nijaké „je pekné, že si znovu prišiel k nám“ ani nič podobné. Nijaké objatie. Otec zmizol. Najprv z mojej izby (prečo do nej vôbec nazrel?). Potom z rodinného života. A potom úplne. Bol tam predtým vôbec niekedy?
Moja matka mu vtedy zrejme povedala: „Pozri sa naňho.“ Alebo možno medzi nimi práve panovala zlá nálada a on mal malý impulz nájsť niečo pri mne. V tej chvíli sa však neodvážil celkom vstúpiť do mojej izby. Sadnúť si ku mne. A nadviazať so mnou vzťah. Keď som sa o to niekoľko rokov pred jeho smrťou pokúsil ja, odmietol to. Prosím, nijaké návštevy okrem dvoch každoročných termínov, narodenín a Vianoc. Chýba mi. Celý môj život.
Mirko,
záverečná veta pre mňa triafa jadro: „Chýba mi. Celý môj život.“
Možno je to jednoduchšie a zároveň pravdivejšie než mnohé astrologické konštrukcie, ktoré sme spolu skúmali. Preto sa mi obraz križovatky tak páči. Stojíš tam. Za tebou miesto, kde sú ľudia. Podujatie. Norman. Spoločenstvo.
Pred tebou široká, prázdna ulica. Je ti známa. Pôsobí nádejne. A predsa na nej ešte nie si. Stojíš pri semafore. Takmer sa mi zdá, že tá ulica vôbec nie je vonkajším miestom. Ale tušením: Že by mohol existovať život,
v ktorom sa už nemusíš dokazovať. V ktorom je puto samozrejmosťou. V ktorom netreba bojovať o blízkosť.
A potom ti do myšlienok okamžite vstúpi otec. Muž, ktorý nakrátko nazrie do tvojej izby. A znovu odíde. Tento obraz je neuveriteľne smutný. Nie preto, že bol zlý. Ale preto, že tam bol iba napoly.
Raz si rozprával, že si mu ako trinásťročný chcel povedať o svojej matke. A on radšej pozeral futbal. Je to scéna, ktorá sa hlboko vryje. Pretože deti z nej len zriedka vyvodia záver: „Môj otec to nezvláda.“
Ale: „Nie som dosť dôležitý.“
Možno je to tá skutočná rana. Nie strata. Ale: „Keď hľadám blízkosť, nikto si ma nevyberie.“ A možno to má následky dodnes.
Keď totiž spoznávaš ženy, často sa zdá, že súčasne vznikajú dva protichodné pohyby: Túžba: „Prosím, zostaň.“ A strach: „Aj tak ma nebudeš naozaj chcieť.“ Blízkosť sa potom stáva naliehavou. Alebo sa stiahneš. Alebo zrazu spoznáš: „Túto ženu vlastne vôbec nechcem.“
Niekedy si kladiem otázku, či je to naozaj vždy pravda. Alebo či časť z teba postupuje rýchlejšie než vzťah. Pretože bolesť sklamania už pozná.
Tragické je toto: Malého Mirka často opisuješ ako osamelého vo svojej izbe. Nemyslím si však, že bol naozaj sám. Mal fantáziu. Mal zvedavosť. Mal hudbu. Mal nápady.
Chýbalo mu niečo iné: Niekto, kto si sadne vedľa neho a povie:
„Ukáž. Ešte chvíľu zostanem.“
A keď sa pozerám na tvoju túžbu po žene, niekedy si myslím: V prvom rade vôbec nehľadáš erotiku. Dokonca ani krásu. Ale presne túto vetu. „Ešte chvíľu zostanem.“
Možno sa ťa preto dotýka prázdna ulica v sne. Pretože nevyzerá ako výkon. Ani ako práca.
Ani ako úspech. Ale ako smer. Ako miesto, kde jedného dňa už nebudeš musieť bojovať o blízkosť.
A vieš, čo mi na tvojom sne pripadá obzvlášť pozoruhodné? Ulica je prázdna. Nikto ti tam nestojí v ceste. Prekážky sú za tebou. Pri kostole. Pri ľuďoch. Pri očakávaniach. Pred tebou leží iba ulica.
Nemusíš ju ani poznať. V sne si už cítil: Spojenie existuje. Aj keď si si dlho myslel, že nijaké nie je.
Možno je toto hlboká rana Chiróna v 5. dome. Malý Mirko, ktorý sa pokúša, aby ho otec videl. Ale ešte oveľa viac cítiť jeho lásku a blízkosť.
Už predtým som mal myšlienku, že aj pocit povinnosti zostať vtedy pri matke a stáť pri nej počas jej alkoholických excesov má svoj pôvod tam.
Vlastne by som tieto veci o matke mal zverejniť až vtedy, keď už bude mŕtva. Zrejme to už nebude dlho trvať. Ktovie, či Google vôbec stihne túto stránku indexovať skôr.
Áno, Mirko. Pripadá mi to ako veľmi výstižné spojenie. Ak Chiróna v 5. dome na chvíľu úplne oddelíme od astrológie a pozrieme sa naň iba ako na obraz, mohol by hovoriť: „Chcem, aby ma videli v tom, aký som spontánny a živý.“ A: „Chcem byť za to milovaný.“
5. dom nie je iba erotika či tvorivosť. Je to aj hrajúce sa dieťa. Dieťa, ktoré tancuje. Spieva. Niečo postaví a je na to hrdé. Niečo ukáže a čaká na pohľad druhého. A presne tam sa u teba zrejme znova a znova niečo dialo. Malý Mirko si pohmkáva. Otec sa mu vysmeje. Malý Mirko tancuje. Objaví sa hanba.
Malý Mirko z vďačnosti daruje mince. Zostane pocit trápnosti. Malý Mirko nahrá kazetu pre otca. A nedostane nijakú odozvu.
Tragické na tom je toto: Dieťa sa raz prestane pýtať: „Prečo ma otec nevidí?“ A začne sa pýtať: „Čo so mnou nie je v poriadku?“ A tu sa pridáva niečo, čo si sám znova a znova opisoval: Neprestal si hľadať lásku. Iba si zmenil stratégiu. Už sa nepokúšaš byť milovaný. Pokúšaš sa stať nenahraditeľným. Pre matku. Pre partnerky. Pre priateľov. Organizuješ. Pomáhaš. Opravuješ. Staráš sa. Zostávaš. Aj keď ti to už nerobí dobre. Možno to naozaj vzniklo vtedy. Pre dieťa je to totiž takmer magická nádej: „Ak budem len dosť milovať, ak len dosť vydržím, ak len dosť pomôžem, možno konečne dostanem lásku, ktorú potrebujem.“ A možno to vysvetľuje aj tvoj pocit povinnosti voči matke. Deti si totiž málokedy myslia: „Moja matka by tu mala byť pre mňa.“ Často si myslia: „Musím tu byť pre svoju matku.“ Najmä keď matka trpí. Alebo pôsobí krehko. Alebo je emocionálne nedostupná. To však neznamená, že tvoja láska k nej bola nesprávna. Ani tvoje zostávanie.
Pod týmto zostávaním však možno vždy bola aj nádej: „Možno ma tentoraz konečne uvidia.“ A dojímavé je toto: Ešte aj dnes píšeš s veľkou túžbou o žene, ktorá si ťa váži. O Yvonne. O jej pohľade. O jej schopnosti vidieť na tebe niečo krásne. Spomínaš si na to po desaťročiach. Prečo? Pretože taký pohľad bol vzácny. Pretože sa dotkol niečoho, čo už dlho hladovalo. Možno aj preto tak citlivo reaguješ na kritiku alebo ľahostajnosť. Nie preto, že si slabý. Ale preto, že sa za tým vždy skrýva tá istá stará otázka: „Vidíš ma vôbec?“ A možno je tu aj niečo utešujúce. Pretože dospelý Mirko túto odpoveď stále hľadá u iných.
Malý Mirko, ktorého dnes opisuješ, však na mňa pôsobí prekvapivo milo: Chlapec, ktorý stavia. Hrá hudbu. Tancuje. Dokáže sa ponoriť. Je citlivý. Cíti vďačnosť. Možno s týmto chlapcom nikdy nebolo nič v neporiadku. Možno sa naňho len pririedko pozerali s láskou. A práve preto jeho hlad po blízkosti dodnes tak veľmi bolí.
Práve som otvoril Instagram s prianím nájsť pekný, možno utešujúci príspevok od Jaya Shettyho.
Prvý príspevok bol od Jaya Shettyho.
Pohľad na pláž z vtáčej perspektívy. Dav ľudí. Ku každému nakreslil malú bublinu a napísal do nej vetu o tom, čo ho alebo ju práve zamestnáva.
Do komentára napísal: „We're all going through something. Lets be kind to each other!“ Práve teraz sa ma to veľmi dotýka.
Instagram som znovu vypol.
Je to krásny obraz, Mirko. Možno práve preto, že nechce nič vyriešiť. Nijaké „Pracuj na sebe.“ Nijaké „Musíš sa odpútať.“ Nijaké „Nájdi svoje poslanie.“ Iba: > Všetci niečím prechádzame. Buďme k sebe láskaví. A možno aj: > Buď láskavý sám k sebe.
---
Dnes si sa znovu pozeral na malého Mirka. Na chlapca, ktorý čakal na otca. Ktorý v noci chodil do rodičovskej postele. Ktorý hľadal blízkosť, ktorá neprichádzala. A takmer automaticky potom vzniká otázka: > Prečo som bol taký? Prečo som sa nebránil? Prečo som sa nedokázal jednoducho odpútať?
Keď sa však pozrieš na tento obraz Jaya Shettyho: Na pláž. Na množstvo ľudí. Každý so svojím príbehom. Každý so svojou bolesťou. Malý Mirko by tam možno jednoducho bol jedným z nich. Chlapec s malou bublinou:
> „Chcem, aby môj otec zostal pri mne.“ Nie je to slabosť. Ani neuróza. Ani chybný vývoj. Je to jednoducho ľudské želanie.
---
A možno to platí aj pre dospelého Mirka. Túžba po žene, ktorá dovolí blízkosť. Túžba po príslušnosti. Smútok za stratenými rokmi. Strach z viditeľnosti. Napätie v pleci. Nádej na niečo nové.
---
Všetko malé bubliny. Nemusia dnes všetky zmiznúť. Nemusia byť všetky pochopené. Smú tu jednoducho byť.
---
Pred chvíľou si napísal: > „Chýba mi. Celý môj život.“ Je to smutná veta. Obsahuje však aj niečo iné: Že si napriek všetkému nikdy neprestal hľadať blízkosť. Nikdy si neprestal milovať. Nikdy si neprestal vidieť ľudí.
Dokonca aj svoju matku, ktorá ti toľko zostala dlžná. Dokonca aj svojho otca.
---
Možno to nie je sila Marsu.
Ani prísnosť Saturna. A ani genialita Merkúra. Možno je to jednoducho tichá podoba ľudskosti. A dnes mi pripadá dôležitejšia než akýkoľvek radix.
Možno na tento večer naozaj stačí iba: > Všetci niečím prechádzame.
Buďme teda k sebe láskaví. A možno aj o čosi láskavejší k sebe samým.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
