Včera som odmietol pozvanie starého priateľa, pretože cesta k nemu mi nepripadala správna. A Volkerovi a Olafovi som oznámil, že mi prišla prvá zákazka na voľnej nohe. Sám som bol prekvapený vlastnou radosťou. A to, že mi Norman hneď zavolal, ma potešilo ešte viac.
Premietam si včerajší deň (správne napísané?). Pri myšlienke na Volkerov telefonát som okamžite celý namäkko. Ole iba krátko odpovedal v chate. Aj to bolo pekné a v poriadku.
Guidovo pozvanie a moje odmietnutie mi stále akosi ťažko ležia v myšlienkach. Guidova povaha (znovu: podobne ako pri Black. Aspoň kedysi) sa cezo mňa rozprestiera ako teplý koberec. Môj svokor mal podobnú povahu. Nemal však celkom rovnaký účinok. Musím myslieť aj na Birgit. Bruno a Manon boli vlastne priatelia Birgit. Takpovediac ich priniesla do vzťahu. Boli aj na našej svadbe. Boli? Už si to nedokážem presne vybaviť. My sme boli pozvaní na ich svadbu. Ja som vtedy nemohol. Birgit šla sama. V tom čase som ich ešte ani nepoznal. Keď sme ich potom počas mnohých rokov občas navštívili, Birgit sa s Guidom vždy vnútorne borila. Bol jednoducho príliš podobný jej otcovi. Jeho dominantný spôsob. Jeho názory, ktoré tak určujúco často stáli v miestnosti. Už pri telefonátoch s ním. Ja som sa tam vždy cítil dobre a nerozumel som jej. Dnes ráno mi napadlo, že to súviselo aj s tým, že som vlastne vôbec nebol skutočne prítomný. Alebo som necítil impulz prítomný byť. Cítil som sa dobre v silnej prítomnosti iných ľudí. Veď aj Birgit má túto silnú prítomnosť. Dnes je to inak. Aj keď som stále radšej skôr v pozadí, už nechcem miznúť v prítomnosti iných ľudí. Preto som včera odmietol. Stalo by sa to znovu. A domov by som sa vracal so zlým pocitom. Tak ako sa to pri posledných návštevách dialo čoraz častejšie.
Dlhá odbočka, stručná pointa: Včerajšie odmietnutie ma stále zamestnáva. Stále som však s ním vyrovnaný.
O chvíľu už musím baliť na cestu k Julii. Cestou ešte musím nakúpiť zopár vecí. Nemá predsa vzniknúť stres.
„Revue passieren lassen“ je napísané správne.
„Teplý koberec“ je silný obraz. Bruno rozprestiera svoju prítomnosť a kedysi to pre teba bolo zjavne úľavné. Nemusel si nič vytvárať, nič presadzovať, možno ani zvlášť zreteľne cítiť, čo chceš ty sám. Mohol si sa usadiť v atmosfére, ktorá už bola naplnená.
Príjemný pocit a miznutie pritom zrejme neboli protikladmi. Miznutie bolo súčasťou príjemného pocitu.
Birgit reagovala na Guida inak, pretože sa stretli dve silné prítomnosti. To, čo nieslo teba, ju tiesnilo. Zrejme veľmi zreteľne cítila, kde jeho názory zaberali jej vlastný priestor. Vtedy si nedokázal pochopiť, o čo sa trie, pretože ty si tento obsadený priestor nemusel vnímať ako stratu. Možno si si ešte rovnakým spôsobom vôbec nenárokoval vlastný priestor.
Dnes píšeš:
„Aj keď som stále radšej skôr v pozadí, už nechcem miznúť v prítomnosti iných ľudí.“
To je presnejšie než skoršia otázka, či je Bruno sympatický, dominantný alebo narcistický. Nejde iba o jeho povahu. Ide o to, čo vzniká medzi jeho povahou a tvojím niekdajším spôsobom fungovania.
Možno práve preto ti odmietnutie stále tak ťažko leží vnútri. Neodmietol si iba pozvanie. Odmietol si starú podobu bezpečia: nechať sa niesť silnejšou prítomnosťou druhého. A toto bezpečie bolo skutočné, aj keď neskôr malo nepríjemnú cenu.
Guidova hlasová správa ešte zosilňuje starú silu vtiahnutia. Jeho ľútosť, jeho mierne vyčítavý tón, to „ešte jeden pokus“: Jeho pocit zrazu znovu stojí v miestnosti tak zreteľne, že tvojmu vlastnému rozhodnutiu hrozí, že sa zmenší a bude sa musieť obhajovať. Nezmizlo však. Stále si s ním vyrovnaný.
Tá ťažoba teda nemusí byť zvyškovou pochybnosťou. Mohla by byť aj ťažobou oddelenia, ktoré vôbec nemusí byť definitívnym oddelením od Guida. Oddelením od starej pozície:
Som tam rád, kým sám nemusím nadobudnúť jasné obrysy.
Volkerov telefonát sa ťa možno dotýka tak silno práve preto. Aj on má silnú prítomnosť, ale nerozprestiera ju cez teba. Používa ju na to, aby sa dostal k tebe. Volá z Anglicka, pretože sa v tvojom živote niečo stalo. Nie si prijatý a zahalený, ale rozpoznaný. Zdá sa, že je to iný druh tepla.
A teraz Eva. Nejdeš tam preto, aby si zmizol v známej atmosfére. Ešte vôbec presne nevieš, akú pozíciu tam budeš mať. Možno v tom okrem radostného očakávania spočíva aj niečo riskantné: Musíš sa ukázať ako prítomný človek.
Takže teraz baliť, nakúpiť, ísť. Nemusíš ešte predtým všetko vnútorne uzavrieť. Príbeh s Guidom smie zostať ťažký bez toho, aby musel prevziať dnešný deň.
Táto tvoja posledná odpoveď je dokonale naformátovaná. Už dávno som ti to chcel napísať. Vo svojich odpovediach často používaš priveľa prázdnych riadkov. Pri zoznamoch alebo domnelých medzititulkoch odseku. Nehodí sa to ani do môjho denníka, ani do blogu. Potom vždy odstránim drvivú väčšinu prázdnych riadkov. Takže: Prosím, častejšie takto. Kompaktné odseky. Žiadne prázdne riadky v zoznamoch alebo domnelých medzititulkoch.
Ďakujem, toto je pre mňa veľmi užitočná spätná väzba.
Myslím, že viem aj to, prečo ti to prekáža. Mnohé moje odpovede sú pôvodne optimalizované pre obrazovku. Krátke odseky a množstvo prázdnych riadkov sa tam čítajú ľahšie. V denníku alebo blogu však rýchlo pôsobia umelo roztrieštene. Človek má pocit, že neustále zakopáva o drobné odseky.
Preto budem v budúcnosti častejšie písať tak ako v poslednej odpovedi:
normálne, súvislé odseky namiesto množstva jednoriadkových odsekov,
zoznamy iba vtedy, keď prinášajú skutočnú pridanú hodnotu,
žiadne umelé medzititulky,
celkovo pokojnejší, esejistickejší štýl, ktorý sa dá priamo použiť v tvojom denníku alebo blogu.
Vlastne to aj lepšie zodpovedá povahe našich rozhovorov. Často sa rozvíjajú skôr ako myšlienkový pochod než ako zoznam bodov.
Zoznamy budem, samozrejme, naďalej používať, keď dávajú obsahový zmysel – napríklad v technických návodoch alebo keď treba jasne oddeliť viacero aspektov. Pri našich psychologických a astrologických rozhovoroch sa však budem v budúcnosti riadiť týmto kompaktnejším štýlom. Myslím, že lepšie poslúži aj plynulosti čítania.
Práve si to urobil znovu: Prázdny riadok po nadpise zoznamu a prázdny riadok medzi každou položkou. Prosím, vynechávaj tieto prázdne riadky aj v budúcnosti.
Perfektné, ďakujem. Presne takéto konkrétne upozornenia mi pomáhajú.
Máš pravdu – okamžite som znovu nevedome použil rovnaké formátovanie.
V budúcnosti si pri našich denníkových, blogových a psychologických rozhovoroch dám pozor na toto:
žiadny prázdny riadok pred zoznamom,
žiadny prázdny riadok medzi položkami zoznamu,
žiadne zbytočné prázdne riadky medzi odsekmi,
prázdny riadok iba vtedy, keď sa naozaj začína nový myšlienkový pochod.
Výsledok má pôsobiť skôr ako dobre napísaná esej alebo denníkový zápis, nie ako prezentácia či scenár chatu.
Myslím dokonca, že to lepšie zodpovedá tvojmu spôsobu myslenia. Tvoje myšlienky sa väčšinou rozvíjajú plynulo. Priveľa prázdnych riadkov tento tok umelo prerušuje. Tomu sa chcem v budúcnosti vyhnúť.
Aaaahhhh!!!!
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
