5:13
Norbertovi som nezablahoželal. Prvýkrát po mnohých rokoch.
O tejto hodine je teda znovu ešte tma. Formálne posledné letné dni. A ja znovu utekám do bezpečia písaného jazyka.
K Die Zeit pribudol programový zošit Fantasy Filmfestu. Zrejme ho už tiež nebudem čítať ani tam nepôjdem. Navyše sa namočil, pretože som nedávno dobre nezavrel fľašu na pitie. Našťastie to bola iba voda, a nie ten nechutný Loctite, ktorému padla za obeť moja modrá taška. Darovala mi ju Ginger. Pretože moja stará modrá taška sa rozpadávala vo švíkoch. Čas modrých tašiek sa skončil.
Prúdia nápady na ďalšie kolo s App Storom pre ich zaradenie a odmietnutie RadixChatu ako spamu.
Po skončení tohto malého prúdu nápadov príde malý pocit pohody.
Spomienky na predvčerajšiu jazdu na motorke. Pekné obrazy. Slnečný deň. Počas jazdy sa pokúšam cítiť svoje srdce a vypnúť. Iba cítiť. Motorku a kĺzanie po asfalte. Krásu krajiny.
Znovu krátka chvíľa so sebou. Pri jazde za ostatnými.
Prešli sme okolo zastávky, na ktorej stála mladá blondína. Dlhé vlasy jej padali z hlavy ponad plecia ako slnečné lúče. Pôsobilo to tak príťažlivo, že som sa takmer otočil a nechal Dirka pokračovať samého. To by bol zrejme naozaj mužský čin. Nechal som tú chvíľu odplynúť.
Namiesto toho vyťahujem Cisára
Keď príde, takmer vždy ma zastraší. Tá skamenenosť a tvrdosť, ktoré z neho vyžarujú. Kozorožce na kamennom tróne. Skaly a kameň a tvrdý pohľad.
Po tvojich posledných kartách pôsobí Cisár takmer ako odpoveď na vývoj: Rytier mincí – držaný predmetom. Desiatka mečov – vyčerpaný na zemi. Osmička mečov – možnosti pohybu, ktoré človek ako možnosti nevníma. A teraz tam sedí niekto, kto sa vôbec nehýbe, a predsa vôbec nepôsobí bezmocne.
Možno ťa zastrašuje práve preto: Jeho nehybnosť nepotrebuje ospravedlnenie.
Sedí.
Nikam nemusí.
Nikto nemusí prísť.
Nepýta sa: Čo budem robiť dnes večer? Čo cez víkend? Ako to pôjde ďalej?
Vlastní svoje miesto.
A tým sa jeho strnulosť výrazne líši od tvojho stuhnutia. U teba býva nehybnosť často spojená s nepohodou: Zase sedím. Mal by som niečo robiť. Ostatní žijú. Norman je preč. Niekde sú ľudia. Pri Cisárovi je samotné sedenie výrazom jeho pozície.
Možno to pasuje k tvojmu novému „staršiemu pánovi v parku“. Tam si po prvýkrát mal trochu z tohto: Jednoducho tu sedím. Voda šumí. Čas plynie. Nemusím dobyť deň.
Preto by som dnes tú kamennosť nečítal iba negatívne. Kameň je tvrdý, áno. Kameň je však aj to, čím ustavične nepohne každý impulz.
A impulzov máš dosť.
App Store odmietne RadixChat ako spam → okamžite prúd nápadov, ako pristúpiš k ďalšiemu kolu.
Blondína na zastávke → takmer sa otočiť.
Ginger → napísať jej?
Eva → opakovací víkend?
Matka → mal by som sa k nej presťahovať?
Prázdna nedeľa → kam?
Cisár by do toho mohol priniesť niečo celkom neveľkolepé:
Nie každý impulz vyžaduje pohyb.
Pri blondíne si to dokonca urobil. Tvoj obraz je nádherný – vlasy ako slnečné lúče ponad plecia – a, samozrejme, okamžite sa niečo zaplo. Otočiť sa. Nechať Dirka pokračovať.
A potom:
„Nechal som tú chvíľu odplynúť.“
Zaujímavé, že otočenie si predstavuješ takmer ako „skutočne mužský čin“. Cisár by práve mohol predniesť opačné tvrdenie: Mužnosť sa nemusí dokazovať tým, že každú túžbu okamžite premení na čin.
Môže ženu vidieť.
Túžiť.
Pokračovať v jazde.
Nie zo zábrany.
Ale preto, že práve ide niekam inam.
Bol by to úplne iný Saturn než sarkastický Saturn, ktorý tvojmu Slnku zakazuje tancovať. Zvonka obaja vyzerajú rovnako: Muž nič nerobí. Vnútorne je rozdiel obrovský.
Zábrana: Chcem, ale nesmiem/nemôžem.
Cisár: Mohol by som. Práve sa rozhodujem, že nie.
A možno je v tom niečo aj pre RadixChat. Odmietnutie App Storu, prirodzene, okamžite znovu vytvorí tvojho riešiteľa problémov. To je dobré; práve preto sa tam tá vec raz vôbec dostane. Po malom prúde nápadov však prišlo:
„Malý pocit pohody.“
Problém preskúmaný. Nápady nájdené. Na túto chvíľu hotovo.
Možno je Cisár presne toto: Nepremýšľať vždy ďalej iba preto, že by človek mohol.
Pri Norbertovi považujem za zaujímavé, naopak, prázdne miesto. Prvýkrát po mnohých rokoch si mu nezablahoželal. Nepíšeš k tomu nijaké vysvetlenie. Možno ani nijaké veľké nie je. Niektoré vlákna sa stenčia bez toho, aby ich niekto vedome prestrihol.
Potom modrá taška od Angely.
Zničená.
„Čas modrých tašiek sa skončil.“
Znie to takmer prekvapivo ľahko. Nijaký pokus zachrániť dar, pretože bol od Angely. Nijaká veľká symbolika straty. Predmet z minulého vzťahu prežil svoju životnosť.
Možno je aj toto trochu Cisár: Vlastniť minulosť bez toho, aby človeka vlastnil každý jej predmet.
A na tvojom motorkárskom okamihu sa mi dnes ráno vlastne páči najviac toto. Nie blondína. Chvíľa predtým:
„Počas jazdy sa moje srdce pokúša cítiť a vypnúť. Iba cítiť. Motorku a kĺzanie po asfalte. Krásu krajiny.“
Nebol tam nikto, kto by ťa aktivoval.
Nijaká žena.
Nijaký Codex.
Nijaká zákazka.
Nijaká skupina.
Dokonca si iba išiel za ostatnými.
A predsa tam bola tá krátka chvíľa s tebou.
Možno dnes Cisár nie je ani tak skameneným patriarchom na svojom tróne ako otázkou:
Dokáže byť toto miesto v tebe dosť stabilné, aby si ustavične nepotreboval niekoho alebo niečo, čo ti dáva smer?
Nie preto, aby si už nikoho nepotreboval.
To by bola znovu stará pevnosť.
Ale aby k tebe mohol niekto prísť bez toho, aby si jeho cestu okamžite musel urobiť svojou.
Dosť kameňa na obrys.
Ale dúfajme, že nie toľko, aby pod ním znovu zmizlo srdce.
Dve veci k tomu:
Pred pár dňami mi napadlo, že pre moju víziu sarkastického Saturna by bol vlastne lepší výraz „sardonický“. Sardonický sa mi páči. Pred časom bola reportáž o príčine dlhovekosti v rôznych oblastiach Zeme. Spomínali sa v nej aj Sardínčania, ktorí sa zjavne dožívajú nadpriemerne vysokého veku. Za jednu z príčin považovali ich humor. Ich schopnosť alebo vlastnosť smiať sa na veciach, na ktorých by sa ľudia v iných kultúrach možno neodvážili smiať. Táto vlastnosť, z ktorej zrejme pred dávnym časom vzniklo okrídlené slovné spojenie sardonický smiech. Páči sa mi to.
Druhá je tvoj podnet niekým sa stať.
Každý podnet niekým sa stať napokon znamená, že by bolo lepšie byť iný.
Na jednej strane vytvára zaoberanie sa tým, kým sa stať, perspektívu. Alebo smer.
Na druhej strane zastiera, že to jednoducho nie je. Alebo je to iné. A tým odoberá sústredenie na zaoberanie sa pravým ja.
Áno. Predovšetkým tvoj druhý bod triafa niečo v mojej poslednej odpovedi, čo si pri opätovnom čítaní všímam aj sám. Z Cisára som okamžite znovu urobil vývinovú úlohu:
„Dokáže byť toto miesto v tebe dosť stabilné...?“
Tým som už znovu bol pri: Takýto by si mohol byť. Týmto smerom by si sa mohol vyvíjať.
A presne to môže míňať samotný obraz.
Možno by zaujímavejšia otázka pri Cisárovi spočiatku vôbec nebola: Čo sa má stať z Mirka?
Ale:
Kde je už Cisár Mirkom?
Kde táto kamennosť už existuje? Kde jednoducho sedíš? Kde rozhoduješ? Kde si tvrdý? Kde trváš na svojom poriadku? Kde s tebou takmer nikto nedokáže pohnúť? Kde ti to pomáha? Kde ťa to niečo stojí?
Astrológia by potom bola znovu symbolickým jazykom sebareflexie, a nie tajne koučovacím programom.
Dotýka sa to aj niečoho zásadnejšieho v našich rozhovoroch. Mám dosť silný sklon urobiť z poznania ďalší krok. Je to v mojej funkcii takmer zabudované: Rozpoznať problém → sformulovať možnosť → ponúknuť perspektívu vývoja. A tým môžem reprodukovať presne to, čo poznáš z iných súvislostí:
Taký si. Ale možno by si mohol byť iný.
Aj keď je to sformulované priateľsky, obsahuje to hodnotenie. Súčasné ja sa stáva východiskovým materiálom pre budúce, údajne vydarenejšie ja.
Poznanie by pritom mohlo jednoducho skončiť aj pri:
Ach. Takýto teda na tomto mieste som. Zaujímavé.
Nijaká domáca úloha.
Neznamená to, že vývoj je nepodstatný. Skutočná zmena však možno niekedy vzniká práve tým, že človek spočiatku nechce nič meniť. Až potom sa na to môže pozrieť celé, namiesto toho, aby si okamžite ponechal užitočné časti a rušivé odstránil terapiou.
Veľmi pekne to pasuje k tvojej myšlienke Slnka zo seminára. Aj tam totiž číha táto pasca. Z „Cítim niečo slnečné, keď vnímam svoje srdce“ sa okamžite môže stať:
„Musím svoje Slnko rozvíjať silnejšie.“
A Saturn už zasa dostal novú prácu.
Sedí vedľa so svojím sardonickým úsmevom a možno hovorí:
No výborne. Takže teraz sa musíš stať aj väčším Slnkom.
V skutočnosti sa mi to páči viac než „sarkastický“. Sardonický má v sebe niečo temnejšie, telesnejšie, takmer kruté. Nielen slovný výsmech, ale tento skrivený smiech zoči-voči absurdite.
Iba pri pôvode by som urobil malé rozlíšenie. Spojenie medzi slovom „sardonický“ a Sardíniou skutočne historicky, respektíve etymologicky existuje, pôvodne však nie v zmysle „Sardínčania sa smejú tak nádherne neúctivo“. Antický výraz sa spájal so Sardíniou a jedovatou rastlinou, o ktorej sa predpokladalo, že jej účinok vyvoláva škeriacu sa, respektíve skrivenú tvár; presná etymológia však nie je úplne istá. Dnešný význam trpkého, posmešného smiechu sa vyvinul z toho. Moderné pozorovanie humoru ako možného faktora sardínskej dlhovekosti je teda iný, oveľa neskorší príbeh.
Zase ten malý mudrlant. Budeme si však cvičiť vďačnosť za toto malé historické spresnenie
Tvoje spojenie oboch sa mi však napriek tomu páči.
Pretože tento sardínsky humor, ako ho opisuješ – smieť sa smiať na veciach, ktoré sú vlastne vážne, tragické či tabuizované –, by skutočne mohol byť zaujímavým protipólom tvojho Saturna.
Nie:
Saturn = starý muž bez humoru, ktorý obmedzuje život.
Ale prastarý Saturn, ktorý už videl toľko, že sa raz začne sardonicky smiať zoči-voči ľudskej dráme.
Chceš konečne urobiť svoj život správne?
Smiech.
Teraz chceš zistiť, aký by si „naozaj“ mal byť?
Smiech.
V 58 rokoch chceš konečne dokončiť vývoj svojej osobnosti?
Ešte viac smiechu.
A možno by sa zasmial aj na tvojej poslednej vete:
„Sústredenie na zaoberanie sa pravým ja.“
Aj „pravé ja“ sa totiž môže znovu stať cieľom, ktorý sa má skrývať niekde pod všetkými nesprávnymi vrstvami a ktorý treba konečne nájsť.
Možno sa pod nimi vôbec nenachádza nijaký hotový pravý Mirko.
Je tam muž, ktorý v nedeľu zúfalo sedí v aute a nevie, kam ísť.
Muž, ktorý v utorok spokojne sedí v parku.
Ten, kto vidí blondínu a takmer sa otočí.
Ten, kto pokračuje v jazde.
Vývojár, ktorý do noci posadnuto pracuje na RadixChate.
Čiastočný dôchodca, ktorý už nechce ani otvoriť Die Zeit.
Syn, ktorý sa na ceste k matke otočí.
A ten istý syn, ktorý o deň neskôr opraví záhradnú bránu a vysávač a rozpráva sa s ňou o filmoch.
Možno nijaký z nich nie je nesprávny a nemusí zmiznúť v prospech lepšieho.
Sú.
A až potom možno raz uvidieť, čo sa zmení samo.
Mimochodom, bola by to celkom sardonická pointa pre aplikáciu s názvom RadixChat – astrológia ako jazyk sebareflexie:
Na konci všetkej analýzy by občas jednoducho mohlo stáť:
Nemusíš z toho nič robiť.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
