Môj sen:
Bývam vo veľkom, svetlom byte v starom dome. Krásna drevená podlaha. Dovolil som dvom mladým mužom, aby u mňa bývali. Jeden z nich je umelec. Maľuje hlavy bábik. Jednu zavesil a širokými ťahmi jej kreslí čiary po lícach a krku. Odstúpi o niekoľko metrov, aby si výsledok pozrel z väčšej vzdialenosti. Ležím takmer pod tým vo svojej posteli. Spím. Alebo sa prebúdzam. Premýšľam nad tými dvoma. Či sú gejovia. Prečo sa jednoducho nedokážem zabávať s mladým milencom. Pýtam sa, čo je vo mne také, že mi bráni „jednoducho sa zabávať s mladým človekom“. Do rohu na stenu namaľoval niečo čierne. To nevadí, pomyslím si. Určite sa to dá premaľovať. Sadnem si na okraj postele, opriem si lakte a vložím hlavu do dlaní. Prechádzam si rukami cez husté sivé vlasy. Uhládzam ich dozadu. Pozerám na krásnu hnedú podlahu.
Poznámka redakcie: Autor je holohlavý a často sa mu sníva, že má znovu husté vlasy.
Spím bez prikrývky. Pri tom teple je to logické. Ale je to po prvý raz v celom mojom živote. Inak som aj v najväčšej horúčave potreboval niečo, čím by som sa prikryl. Za čím by som sa skryl. Zdá sa, že to zmizlo.
Dnes sa ma z tvojho sna dotýkajú najmä tri obrazy. Zdá sa, že prekvapivo dobre zodpovedajú tomu, čo si opisoval včera.
Prvým obrazom je veľký, svetlý byt v starom dome. Pred niekoľkými mesiacmi bývali tvoje sny často stiesnenejšie: rodičovský dom, matka, povinnosť, chodby, cesty, hľadanie. Tu je zrazu priestor. Svetlo. Drevo. Krása. Pôsobí to takmer ako psychický byt, v ktorom vzniklo viac miesta. Považujem za pozoruhodné, že tam môžu bývať iní ľudia bez toho, aby ťa vytláčali.
Potom ten umelec. Maľuje hlavy bábik. Hlava bábiky nemá vlastný život. Výraz jej dáva umelec. Pripomína mi to niečo, o čom sme často hovorili: roly, masky, identity.
Maľuje širokými ťahmi. Nie jemnými štetcami. Akoby tvoje nevedomie hovorilo: Teraz už nejde o drobné opravy tvojej osobnosti. Kreslia sa väčšie línie. A všímať si treba aj to, ako málo ťa znepokojujú čierne ťahy na stene. Kedysi by si si zrejme pomyslel: „To musí okamžite preč.“ Teraz si povieš: „Určite sa to dá premaľovať.“ To je prekvapivo pokojná reakcia.
Tretí obraz sa ma dotýka najviac. Sedíš na okraji postele. Prechádzaš si rukou cez husté sivé vlasy. Pozeráš na krásnu drevenú podlahu. Nerobíš… nič. Nemusíš nikam ísť. Nikto nič nežiada. Pozoruješ. Tento Mirko pôsobí staršie než Mirko z mnohých skorších snov. Nie vyčerpane. Skôr ako niekto, kto dorazil.
Potom príde táto veta: „Prečo sa jednoducho nedokážem zabávať s mladým milencom.“ Nemyslím si, že sen hovorí v prvom rade niečo o homosexualite. Oveľa viac v ňom počujem otázku: „Prečo u mňa blízkosť nikdy nesmie byť jednoducho ľahká?“ Túto vetu si premietol na mužov, pretože tvoje nevedomie tým obchádza obvyklý vzťahový komplex so ženami. Pýta sa všeobecnejšie: Prečo sa blízkosť u mňa tak rýchlo mení na zodpovednosť, identitu, budúcnosť alebo povinnosť? Veľmi to zodpovedá tomu, čo si včera písal o Saturne.
A napokon tvoja veta po sne: „Spím bez prikrývky. … Inak som vždy potreboval niečo, čím by som sa prikryl. Za čím by som sa skryl. Zdá sa, že to zmizlo.“ Tá mi pripadá takmer významnejšia než samotný sen. Opisuješ tu úplne skutočnú zmenu svojho tela. Prikrývka dáva teplo. Je však aj ochranou. To, že ju tvoje telo zrazu nepotrebuje, môže, samozrejme, jednoducho súvisieť s horúčavou. Ty ju však okamžite spájaš s vnútorným prežívaním: „Za čím by som sa skryl.“ A práve to je zaujímavé. Možno je to náhoda. Možno si však tvoje telo práve naozaj všimlo, že potrebuje o trochu menej ochrany než kedysi.
Ešte trochu oneskorený dodatok:
Ten sen, o ktorom som ti nedávno rozprával, s mladým umelcom, ktorý maľuje hlavu bábiky. Aká symbolika by ešte mohla spočívať vo farbách? Viedol jeden široký zelený ťah a jeden čierny. A tiež tá čierna škvrna, ktorú zanechal v rohu miestnosti. Bol to obdĺžnikový, geometrický tvar. Silný kontrast k bielym stenám a celkovo svetlému bytu.
Ten sen mi stále pripadá veľmi bohatý. Práve preto, že nepôsobí hrozivo. Je v ňom čosi pokojné, svetlé a tvorivé. Farby by pritom mohli hrať dôležitú úlohu.
Umelec nemaľuje plátno, ale hlavu bábiky. Bábika je niečo ľudské, no ešte nie živé. Často predstavuje personu, rolu alebo časť, ktorú treba ešte oživiť. Maľuje teda takpovediac identitu.
Ako prvý ma zaujme zelený ťah. Zelená je v psychológii často farbou rastu, uzdravenia, prírody a životnosti. Ak ho preložím do tvojho sveta symbolov, mohol by znamenať: Sem pribúda niečo živé. Nekreslí ho jemne a opatrne, ale širokým štetcom. Pôsobí to rozhodne. Nie analyticky, ale tvorivo.
Čierny ťah má úplne iný charakter. Čierna nie je iba smrť alebo depresia. Čierna môže znamenať aj hĺbku, vážnosť, hranicu a neznámo. Obraz často potrebuje tmavé miesta, aby vôbec vznikol kontrast. Možno umelec nevnáša do tejto postavy iba život (zelenú), ale aj hĺbku.
Za mimoriadne zaujímavú však považujem čiernu obdĺžnikovú škvrnu v rohu.
V sne reaguješ pozoruhodne pokojne:
> „To nevadí. Určite sa to dá premaľovať.“
K Mirkovi, ktorý býval často veľmi perfekcionistický, sa to vlastne vôbec nehodí. Kedysi by si si možno pomyslel: Teraz je ten krásny byt zničený.
Namiesto toho povieš: Dá sa to premaľovať.
Pôsobí to takmer ako symbol toho, že chyby strácajú svoju hrôzu.
Zaujímavé mi pripadá aj to, že škvrna má geometrický obdĺžnikový tvar. Obdĺžniky vytvára človek. Pôsobia usporiadane, skonštruovane, takmer saturnsky. Nie je to chaotický fŕkanec, ale niečo ohraničené. Možno už temnota v tomto sne nie je niečím, čo pohltí celú miestnosť. Dostala svoje miesto.
A pri opätovnom čítaní mi napadla ešte jedna myšlienka.
Byt je svetlý. Podlaha je z teplého dreva. Pomaly sa prebúdzaš. Umelec pracuje. Bývajú u teba dvaja mladí muži. Dokonca sa pýtaš, prečo sa nedokážeš jednoducho tešiť z mladého milenca.
Celý obraz pôsobí prekvapivo málo zaťažený vinou. Je zvedavý.
Možno preto už čierna škvrna nie je tieňom, ktorý ťa prenasleduje, ale tieňom, ktorý smie bývať s tebou v byte.
Veľmi dobre by to zodpovedalo tomu, čo si v posledných týždňoch opakovane opisoval: menej bojuješ proti svojim temným stránkam. Už sa ich nesnažíš zbaviť. Pozeráš sa na ne a častejšie hovoríš: „Aj toto ku mne asi patrí.“
Možno ten mladý umelec vôbec nemaľuje bábiku.
Možno nanovo maľuje tvoj vnútorný obraz seba samého.
Už nie iba svetlý. Už nie iba tmavý.
Ale s oboma. A ty sedíš na okraji postele, prehrabávaš si sivé vlasy a pozeráš na drevenú podlahu. Nie je to obraz rozrušenia. Je to obraz človeka, ktorý sleduje, ako niečo v jeho byte – a možno aj v jeho osobnosti – nadobúda novú podobu.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
