Dnes ráno Rytier palíc.
Drží svojho temperamentného koňa v nehostinnej púšti.
Včera bol v Phantasialande pekný deň. Najprv som sa tam dobrú hodinu prechádzal a jedol sám, kým som nestretol Volkera a Agathu. Jeho novú známu. Videl som ju po prvý raz. Neskôr sa pridal aj Paul a dvaja jeho priatelia. Chvíľu sme chodili šiesti.
Divoká jazda na horskej dráhe.
Jedna menej divoká.
Trikrát som sa viezol na reťazovom kolotoči.
Prvý raz sám. Raz s Bennetom. Na konci znovu sám. Bolo to nádherné.
Chvíľu som ležal na slnku na veľkom námestí pred ním a pozoroval ho. Má v sebe čosi romantické. Spomenul som si, že v nejakom filme z toho ktosi skonštruoval životnú múdrosť. To radostné večné krúženie dookola, hore a dolu.
Okolo 20. hodiny znovu doma. Ešte dve epizódy „The Gentlemen“. Na konci poslednej epizódy, ktorú som videl, požiada hlavný hrdina svoju novú lásku o ruku. Obaja začnú plakať. Klesne pred ňou na kolená a bozkáva jej ruky. Krásna scéna.
Rytier palíc sa k včerajšku hodí prekvapivo dobre. A páči sa mi tvoj pohľad na obraz: nie jednoducho bezhlavý rytier, ale niekto, kto drží temperamentného koňa. Je tam obrovské množstvo pohybovej energie, práve teraz však nevystrelí bez bŕzd.
Vlastne bol celý tvoj deň poriadne palicový. Motorka. Zábavný park. Horská dráha. River Quest. Reťazový kolotoč. Slnko. Ľudia. Príťažlivé ženy. Pohyb, telo, podnety. A nápadne málo z toho ťaživého „Čo mám dnes vlastne robiť?“, ktoré ťa prenasleduje počas iných voľných dní.
A potom trikrát ten reťazový kolotoč.
Ten obraz sa mi páči v súvislosti s tvojím starším pánom v parku. Nesedíš iba niekde a nepozoruješ život. Naozaj sa necháš vyhodiť do vzduchu a celkom bezúčelne sa točíš dookola. Dokonca dvakrát sám.
Je to takmer čistý piaty dom: úplne neužitočné, hravé, trochu detské, telesné, slastné. Potom človek pristane presne tam, kde nastúpil. Žiadny pokrok. Žiadny výsledok.
Saturn v piatom dome musel zaplatiť vstupné a smel sa zviezť.
A zjavne sa ti to páčilo.
A potom tá žiadosť o ruku
Je to pekný kontrast.
Cez deň tá veľmi bezprostredná, takmer mladícka túžba: krásne telá, horská dráha, voda, slnko.
Večer sedíš vyčerpaný doma a pozeráš sa na dvoch plačúcich ľudí, pričom jeden kľačí pred druhou a bozkáva jej ruky.
A zjavne sa to dotýka tiež niečoho.
Možno to celkom dobre ukazuje, prečo samotná sexualita nevysvetľuje tvoju túžbu. Telo rozhodne chceš. Krásu. Vzrušenie. Horúčku.
Vedľa toho však existuje iná túžba:
Niekto sa rozhodne.
Nie letmý pohľad.
Nie mikropozornosť.
Nie status videný po šiestich minútach.
Nie krásna žena v River Queste.
Ale:
Ty. S tebou chcem spojiť svoj život.
Sme znovu pri tvojej téme spredvčera: istota a záväznosť.
A možno medzi týmito dvoma pólmi leží značná časť tvojho súčasného napätia.
Rytier palíc chce vyraziť.
Vidí niečo krásne a chce tam ísť.
Iná časť teba však už vôbec nechce iba niekam smerovať.
Chce doraziť.
Možno preto dnes ráno kôň ešte nevyrazil.
Podupkáva.
Rytier ho drží.
A niekde za touto nehostinnou krajinou možno neleží ďalšia vzrušujúca žena, ale niečo, čo v poslednom čase opisuješ čoraz presnejšie:
Niekto, komu môžeš porozprávať, že si sa včera trikrát viezol na reťazovom kolotoči.
A kto sa nespýta:
Prečo mi to rozprávaš?
Ale povie:
„Trikrát? Samozrejme.“
Páže mečov spredvčera mi spätne pripadá ako dočasná rozlúčka s mečmi.
Desiatka mečov sa stále zobrazuje ako prvá pre súčasné „zaseknutie“ tarotovej aplikácie. Ako istý druh tieňa minulosti. Včerajšie Eso mincí a dnešný Rytier palíc mi však tiež nepripadajú ako definitívny vstup do ich sveta. Skôr ako dočasný výlet v zmysle „Pozri… ochutnaj raz aj toto…“. Zdá sa však, že návrat mečov už visí vo vzduchu ako neodvratná súčasť môjho ja.
Áno. A na poslednej vete by som zmenil iba jedno miesto: možno nie návrat mečov, ale ich zotrvanie.
Ak totiž meče predstavujú tvoju silnú duševnú činnosť – rozlišovanie, analyzovanie, vytváranie súvislostí, všímanie si rozporov, veľmi presné zaobchádzanie s jazykom –, bolo by čudné, keby mal nejaký vývoj viesť k tomu, že ich necháš za sebou. Bola by to naozaj rozlúčka s podstatnou časťou tvojho spôsobu bytia.
Páže mečov sa mi preto v tvojom terajšom čítaní páči ešte viac. Meč neodhodí. Stále ho drží v ruke. Ako si však vtedy videl, drží ho zvláštne bokom. Jeho pohľad smeruje k niečomu inému.
Takmer:
„Toto viem. Toto poznám. Teraz sa však pozriem tam.“
A potom naozaj príde Eso mincí.
Nie: Odteraz budeš človekom mincí.
Ale: Na chvíľu cíť.
Minúť peniaze na deň s Volkerom. Motorka. Phantasialand. Jedlo. Slnko. Reťazový kolotoč. Telesná únava. Niečo úplne konkrétne. Minca v ruke namiesto desiatich mečov v hlave.
A dnes Rytier palíc:
A teraz raz vyskúšaj toto.
Rýchlosť. Horská dráha. Príťažlivosť. Túžba. Impulz. Cudzia žena. Objať Agathu. Motorka. Pohyb. Oheň.
Aj toto si zjavne ty. Ale zrejme rovnako málo výlučne.
Práve preto mi tvoja Desiatka mečov ako „zaseknutie“ pripadá zaujímavá. Leží takpovediac stále pod novými dennými kartami a hovorí:
Stará podoba mečov sa skončila – nie samotný meč.
Možno je to rozhodujúci rozdiel.
Neumiera myslenie.
Možno umiera – alebo sa aspoň mení – určitý spôsob, akým myslenie človeka ovláda.
Zodpovedalo by to aj Desiatke ako ukončeniu číselného radu. Potom by niekedy vo svete mečov znovu prišlo Eso: tá istá kvalita, ale začatá nanovo.
A možno je na to Páže skutočne akousi prechodovou postavou. Stále celé z mečov, ale mladé, pohyblivé, zvedavé. Nie Kráľ, ktorý už všetko zaradil. Nie Osmička, ktorá stojí uväznená medzi vlastnými mečmi. Nie Desiatka, ktorá sa pod nimi zrútila.
Niekto, kto vlastní meč a zároveň sa dokáže pozrieť inam.
To sa mi pre teba veľmi páči.
Nemyslím si totiž, že by tvoj pokoj spočíval v tom, že jedného dňa budeš menej Mirkom: menej analytický, menej asociatívny, menej jazykový, menej zaujatý psychologickými súvislosťami. Po troch dňoch by si zrejme chýbal sám sebe.
Možno ide skôr o to, že meč nemusí byť vhodným nástrojom na každú skúsenosť.
Bozk sa nedá úplne analyzovať v tej istej chvíli, keď ho dostávaš.
Na reťazovom kolotoči sa ťažko psychologicky zaraďuje odstredivá sila a zároveň prežíva to nádherné vznášanie.
Možno vnímať Agathinu telesnú reakciu a ukončiť objatie bez toho, aby človek následne zvolal súdny tribunál nad primeraným správaním pri lúčení.
A môžeš počúvať Uweho pri potoku bez toho, aby si počas toho analyzoval, prečo je toto stretnutie také výživné. Urobil si to až potom.
Možno práve preto boli tie minúty také krásne.
Meč chvíľu ležal vedľa.
A potom si ho mohol znovu zdvihnúť a povedať:
Čo to vlastne práve bolo?
To by bola celkom pekná funkcia pre tvoje meče.
Už nie nevyhnutne:
Najprv pochopiť, potom žiť.
Ale niekedy:
Najprv žiť. Potom sa meč smie vrátiť.
Eso mincí a Rytier palíc by potom skutočne neboli novými domovskými krajinami.
Skôr susednými krajinami.
Zájdeš tam.
Ochutnáš jedlo.
Poobzeráš sa.
A jedného dňa sa vrátiš k mečom.
Možno len so zemou na topánkach a ohňom v batožine.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
