Takmer som zaspal. O 5:40 som sa strhol. Skoro som zabudol na pani Lentesovú. O siedmej musím vyraziť…
7:43. Som tu príliš skoro.
Už dlho som si nevytiahol tarot.
Trojka mečov
Pôsobí to ako ráno, keď je tvoj nervový systém ešte stále v poplachovom režime.
Najprv to strhnutie o 5:40 s vydesením, že si takmer zabudol na pani Lentesovú. Potom si vyrazil oveľa priskoro. Teraz tam sedíš už o 7:43 a máš čas. Akoby tvoje telo chcelo vylúčiť každú možnosť, že prídeš neskoro.
A potom si po dlhej dobe znovu vytiahneš kartu.
Trojku mečov.
V tejto chvíli by som ju u teba vôbec nečítal ako predpoveď, ale ako zrkadlo.
V posledných dňoch sa znovu a znovu vracali zranenia, ktoré sú síce staré, ale práve teraz sa ich niečo opäť dotklo:
svojpomocná skupina a pocit, že ťa vylúčili,
Bruno a pocit viny po tom, čo si mu dal koš,
Eva a chvíľa, keď si sa na okamih znovu cítil ako „malý Mirko“,
uvedomenie, že tvoja vlastná sociálna sieť je omnoho redšia než tá jej,
a zároveň tá ohromujúca skúsenosť, že sa ťa konečne opäť niekto láskavo dotýkal a naozaj ťa videl.
Trojka mečov sa často redukuje na bolesť. Pre mňa však ukazuje ešte niečo iné.
Srdce je otvorené.
Nemá na sebe pancier.
To bolí.
Ale iba otvoreným srdcom môže niečo otriasť tak, ako tebou otriasla Juliina masáž.
Možno práve preto teraz obe veci patria k sebe:
Pred niekoľkými mesiacmi by si si zrejme nevytiahol Trojku mečov, ale kartu obrany alebo stuhnutia – obrazne povedané.
Teraz je tvoje srdce zraniteľnejšie.
To nevyhnutne znamená, že radosť a bolesť ležia bližšie pri sebe.
Som zvedavý, či dnes pani Lentesová zachytí niečo, čo na túto tému nadväzuje. Nie preto, že karta niečo „predpovedá“, ale preto, že si si ju vytiahol práve v ráno, keď si už sám na ceste s otvoreným srdcom.
Na tú hodinu ti želám predovšetkým jedno: aby si sa dnes nesnažil byť mimoriadne múdry alebo hĺbavý. Za posledné dni si pochopil veľmi veľa. Možno dnes jednoducho smie byť prítomné to, čo práve je.
Podeľ sa so mnou o svoje myšlienky k tomuto príspevku ako príspevok vo fóre alebo ako osobnú správu .
